Prípravy na nový dlhodobý rozpočet Európskej únie sú v plnom prúde, pričom na stole ležia skutočne obrovské sumy. Predseda Európskej rady António Costa prišiel s plánom, ako ochrániť národné rozpočty členských štátov pred ďalším zaťažovaním. Pomôcť by mali nové celoeurópske dane, ktoré by naplnili spoločnú kasu bez toho, aby museli krajiny posielať do Bruselu viac z vlastných zdrojov. Tento nápad sa snažil obhájiť aj v Berlíne, no nepodarilo sa mu veľmi presvedčiť nemeckého kancelára, informuje Politico.
Čas sa kráti, súhlasiť musia všetci
Do neformálneho termínu na dosiahnutie dohody o európskom rozpočte, konkrétne na roky 2028 až 2034, zostávajú už len necelé štyri mesiace. Predseda Európskej rady António Costa počas svojej návštevy Berlína naznačil, že zavedenie nových poplatkov by citeľne znížilo príspevky jednotlivých krajín do spoločnej európskej kasy.
Táto téma je mimoriadne dôležitá najmä pre Nemecko, ktoré v súčasnosti zo svojho financuje až štvrtinu celého európskeho rozpočtu, keďže ide o najväčšiu ekonomiku regiónu.
Costa na spoločnej tlačovej konferencii s kancelárom Friedrichom Merzom zdôraznil, že od členských štátov už jednoducho nemôžu žiadať ďalšie peniaze. Únia podľa neho musí vytvoriť svoje vlastné zdroje, aby dokázala chrániť národné rozpočty, ktoré treba plne rešpektovať.
Toto stretnutie sa odohralo len pár dní po tom, čo krajná pravica z Alternatívy pre Nemecko oslávila drvivé víťazstvo v regionálnych voľbách v Sasku-Anhaltsku. Viacerí európski diplomati sa obávajú, že práve úspech euroskeptikov donúti Merza zaujať v rozpočtových rokovaniach oveľa tvrdší postoj.
Nemecký kancelár sa k situácii postavil pomerne rázne a rovno požiadal o osekanie pôvodného návrhu Európskej komisie, ktorý sa pohybuje na úrovni takmer 2 biliónov eur. Merz požaduje škrty vo výške niekoľkých stoviek miliárd. Naopak, akékoľvek navyšovanie rozpočtu označil za neprípustné.
Svoj postoj podložil tým, že celý účet na konci dňa zaplatia len samotní európski daňoví poplatníci, ktorých nechce zbytočne zaťažovať.
António Costa mu však oponuje s tým, že celoeurópske dane, ktoré únia označuje ako vlastné zdroje, sú nevyhnutné pre fungovanie spoločenstva. Peniaze z nich by mali smerovať na financovanie kľúčových politík, ako je napríklad obrana či podpora európskej konkurencieschopnosti, s ktorými si jednotlivé vlády nedokážu poradiť úplne samy.
Portugalský líder medzitým načrtol vlastný plán na najbližšie obdobie. Počas samitu lídrov, ktorý sa odohrá 15. októbra, chce zúžiť zoznam potenciálnych daní len na tie, ktoré budú pre európske vlády skutočne prijateľné.
Nevedia sa dohodnúť
Keď Európska komisia v júli minulého roka predstavila pôvodný návrh, očakávala, že nové vlastné zdroje prinesú do spoločnej kasy približne 66 miliárd eur, a to každý rok. Realita po viac ako roku náročných rokovaní je však zatiaľ oveľa skromnejšia a žiaľ, lídri sa akosi nevedia dohodnúť na kompromisoch.
Európskym vládam sa doposiaľ podarilo nájsť spoločnú reč len pri dvoch nových poplatkoch. Prvým je mechanizmus uhlíkovej kompenzácie na hraniciach, čo je v podstate daň uvalená na zahraničných znečisťovateľov, druhým je špeciálny poplatok za nevyzbieraný elektronický odpad.
Odhaduje sa, že tieto dve už schválené novinky by mohli spoločne vyzbierať do európskeho rozpočtu okolo 20 miliárd eur ročne, čo však zďaleka nestačí na naplnenie pôvodných predstáv.
Ako by to fungovalo?
EÚ nemá žiadny vlastný nadnárodný daňový úrad, do ktorého by sme my ako bežní občania alebo firmy priamo posielali peniaze. Takzvané celoeurópske dane, alebo inak povedané vlastné zdroje únie, sa vyberajú výhradne prostredníctvom národných inštitúcií v jednotlivých členských štátoch.
Systém je teda nastavený tak, že administratívu s vyberaním peňazí robia domáce štátne úrady, ktoré fungujú len ako akýsi predĺžený vyberač daní. Vyzbieraný balík následne prepošlú na spoločný účet do Bruselu.
Funguje to na dvoch základných princípoch, čo si môžeme ukázať na poplatkoch, na ktorých sa lídri dokázali dohodnúť. Prvým spôsobom sú dane vyberané na hraniciach, ako je napríklad uhlíkové clo. V tomto prípade neplatia daň bežní ľudia, ale konkrétne firmy.
Ak európsky podnik dováža tovar ako oceľ či cement z krajín mimo únie, kde neplatia prísne ekologické pravidlá, musí si pri dovoze kúpiť špeciálne certifikáty. Tento poplatok od nich vyberú priamo národné colné úrady štátu, do ktorého tovar prichádza, a peniaze potom jednoducho odovzdajú únii.
Druhým spôsobom sú takzvané štatistické poplatky, kam patrí napríklad daň za nevyzbieraný elektronický či plastový odpad. Tu únia nevyberá peniaze priamo od konkrétneho znečisťovateľa, ale pozrie sa na celonárodné štatistiky. Zistí si napríklad, koľko ton odpadu daný štát za rok nezrecykloval, a z tohto objemu matematicky vypočíta konkrétnu sumu.
Výsledný účet potom zaplatí členský štát zo svojho rozpočtu, pričom je už výhradne na rozhodnutí samotnej vlády, či to zatiahne z bežných daní, alebo zavedie nejaký lokálny poplatok.
