Na pandémiu koronavírusu asi nikto nespomína s radosťou. Tvrdé opatrenia, strach, obmedzenia, straty na životoch. Komu by to chýbalo? Práveže môžeme byť radi, že to je konečne za nami a pohli sme sa ďalej. No žiaľ, nie všetci tak spravili. Poniektorí Slováci sa rozhodli posťažovať EÚ na proticovidové opatrenia, hoci mnohým z nich možno zachránili život.
Do istej miery sa ich hnev dá pochopiť. Opatrenia boli tvrdé a ich porušenie prísne trestané. Mali sme tu lockdowny, zákazy prechádzania cez okresy a prácu či štúdium na diaľku. Na druhú stranu, ak by sme tieto opatrenia nemali, ochorenie by sa šírilo oveľa rýchlejšie a pravdepodobne by malo na konte oveľa viac obetí.
Mnohí nespokojní občania vnímali štátne zákazy ako brutálny a nezákonný zásah do svojich základných ľudských práv a slobôd. No keby štát nič nespravil, vystavoval by tým všetkých obrovskému riziku. Vždy by bol niekto nespokojný. A taktiež treba zdôrazniť, že len veľmi málo ľudí by bolo ochotných obmedziť svoje správanie, keby im to nebolo prikázané. Veď sa nebudú obmedzovať kvôli “chrípke”, ktorá je aj tak len vymyslená, no nie? Žiaľ, presne takto rozmýšľalo viac ľudí, než by ste čakali.
Niekto sa s tým dokázal zmieriť, niekto nie. A tí, čo sa s tým zmieriť nedokázali, sa rozhodli domáhať sa “spravodlivosti” aj dlhé roky po poslednom lockdowne. Skúšali to na vnútroštátnych súdoch, no bez úspechu. A žiaľ pre nich, rovnaký verdikt dostali aj od Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ten ich sťažnosti definitívne zmietol zo stola. Informovalo o tom priamo Ministerstvo spravodlivosti SR, píše TA3.
Európski sudcovia posudzovali dva kľúčové prípady, ktoré sa týkali dvoch najcitlivejších oblastí pandemického života na Slovensku, a to obmedzenia pohybu a núteného prechodu detí na dištančné online vzdelávanie.
Zákaz vychádzania a bojkotovanie testov
Prvá zásadná sťažnosť, ktorú ESĽP podrobne skúmal, smerovala proti prísnemu zákazu vychádzania a obmedzeniu vstupu do obchodných prevádzok v roku 2020. V tom čase na Slovensku platil režim, kedy mali z plošného zákazu pohybu výnimku iba tie osoby, ktoré sa preukázali negatívnym výsledkom testu na COVID-19, alebo ľudia, ktorí cestovali za účelom uspokojenia životne dôležitých potrieb, akými boli nákupy základných potravín, liekov či produktov osobnej hygieny.
Autor sťažnosti v tomto prípade pred európskym súdom argumentoval, že s ním štátne orgány zaobchádzali svojvoľne a diskriminačne v porovnaní s tými občanmi, ktorí podmienky testovania splnili a spadali pod ochrannú pôsobnosť výnimky. Zároveň tvrdil, že nemal k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy v súvislosti s údajným porušením svojich práv podľa článku 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru a článkov 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Pri formulácii však akosi zabudol na to, že už priamo vo svojej sťažnosti mal kľúčovú informáciu, ktorá jeho argumenty pochovala de facto ešte pred súdom. Odmietol sa podrobiť testu na COVID-19, čím automaticky nesplnil podmienky na udelenie prvej preukázateľnej výnimky. ESĽP po preskúmaní celého prípadu konštatoval, že sťažovateľa v tomto kontexte nemožno považovať za obeť porušenia práv a jeho sťažnosť rázne zamietol.
Súdu chýbali detaily
Ďalším faktom, na ktorom stroskotala celá obžaloba slovenského občana v Štrasburgu, bola veľká diera v jeho profile. Európsky súd pre ľudské práva v plnom rozsahu uznal právnu argumentáciu slovenskej vlády. Tá poukázala na fakt, že sťažovateľ vo svojom podaní nepredložil žiadne konkrétne, hmatateľné a špecifické podrobnosti o svojej osobnej situácii.
Sudcovia v Štrasburgu deklarovali, že nakoľko chýbajú tieto dôležité detaily, fakticky nemôžu vykonať akékoľvek objektívne a individuálne posúdenie toho, či bol daný človek opatreniami reálne poškodený. Právny pokus o plošné napadnutie slovenských lockdownov tak kvôli slabej pripravenosti skončil fiaskom.
Sťažnosť na nútené online vyučovanie
Úplne rovnaký scenár a identické zdôvodnenie použil Európsky súd pre ľudské práva aj v druhom ostro sledovanom prípade. Ten sa pre zmenu týkal školstva a masívneho pozastavenia prezenčného školského vyučovania, ktoré slovenské úrady nariadili kvôli pandémii od decembra 2021.
V tomto spore podali sťažnosť dve osoby (žiačky), ktoré pred súdom oficiálne zastupoval otec jednej z nich. Žaloba mierila na vtedajší nútený a plošný prechod škôl na online dištančnú výučbu, ktorý mal podľa rodiny negatívne zasiahnuť do práva na vzdelanie a osobný rozvoj detí. ESĽP však z rovnakých dôvodov, teda chýbajúcich detailov, ako aj dôkazov o reálnej ujme, zmietol zo stola aj tento podnet.
Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo, že obe tieto rozhodnutia sú definitívne a konečné. Proti týmto verdiktom už neexistuje žiadny legálny opravný prostriedok.
