Spojené arabské emiráty (SAE) vydali rozhodnutie, ktoré zaskočilo celý svet. Od 1. mája 2026 opúšťajú Organizáciu krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) aj širšiu skupinu ťažiarov OPEC+. Odchod tretieho najväčšieho producenta v rámci kartelu pritom prichádza bez varovania, bez predchádzajúcej konzultácie s ostatnými členmi, a to uprostred jednej z najväčších energetických kríz posledných desaťročí, teda vojny za účasti USA a Izraela proti Iránu, ktorá narušila prepravu ropy cez Hormuzský prieliv. Pochopiteľne, reakcia globálnych trhov na toto oznámenie bola okamžitá a silná, píše CNBC.
Prečo práve teraz?
Za odchodom SAE stojí súhra viacerých faktorov. Tamojší minister energetiky Suhajl Mazrúí uviedol, že rozhodnutie prichádza po dôkladnom zhodnotení produkčnej stratégie krajiny a jej dlhodobých hospodárskych zámerov.
V preklade do ľudskej reči to znamená, že SAE, tretí najväčší producent OPEC, sa nechcú naďalej obmedzovať kvótami, ktoré im bránia plne využiť investície do ťažobnej kapacity. Krajina v marci tohto roku čerpala približne 2,37 milióna barelov ropy denne, pričom jej udržateľná kapacita dosahuje zhruba 4,3 milióna barelov denne, teda skoro dvojnásobok, ako uvádza Medzinárodná energetická agentúra (IEA).
Okrem ekonomického rozmeru zavážil aj vojenský konflikt. Irán, tiež člen OPEC, v posledných týždňoch útočil raketami a dronmi na emirátske ciele, čím priamo zasiahol hlavnú os emirátskej ekonomiky. Ako informuje Al Jazeera, podľa Mazrúího prináša odchod krajine väčšiu flexibilitu reagovať na vývoj na trhu práve v čase, keď sú strategické zásoby ropných produktov na prinajmenšom znepokojivo nízkej úrovni.
Nie prvý, ani posledný
Stojí za zmienku, že tento zvrat nie je úplne bez precedensu. Z OPEC v minulosti vystúpilo hneď niekoľko krajín. Napríklad Angola opustila organizáciu v roku 2024 po dlhodobej frustrácii z prideľovaných kvót. Katar ukončil členstvo v roku 2019 s odôvodnením, že sa chce sústrediť na rozvoj produkcie zemného plynu, nie ropy. Pred nimi odišli aj Indonézia a Ekvádor.
Každý z týchto odchodov bol signálom toho, že OPEC nedokáže vždy zladiť záujmy veľmi rozdielnych producentských ekonomík. Analytik Andy Lipow z Lipow Oil Associates však upozorňuje, že situácia môže mať ešte tvrdší dopad: „Ak krajiny, ktoré dodržiavajú svoje kvóty, stratia trpezlivosť s tými, ktoré ich nedodržiavajú, môžeme byť svedkami ďalších odchodov, ktoré by mohli OPEC postupne urobiť bezvýznamným kartelom,“ uviedol pre CNBC.
Kto môže byť ďalší
Analytici sa v tejto otázke zhodujú hneď na niekoľkých kandidátoch. Kazachstan je podľa Matta Smitha, analytika spoločnosti Kpler, jedným z “najhorúcejších” kandidátov na odchod, keďže dlhodobo prekračuje pridelené kvóty a odchod SAE mu môže poskytnúť vítaný politický precedens. Inak povedané, keď odíde tak veľký a dôležitý člen, prečo by nemohol odísť taktiež.
Nigéria sa podľa Smitha nachádza v podobnej situácii. Rozbehnutím rafinérie Dangote, najväčšej v Afrike, sa krajina stáva čoraz viac sebestačnou, čo znamená, že postupne klesá jej závislosť od globálnej cenovej stratégie OPEC. „Nigéria sa stáva menej závislou od globálnej trhovej dynamiky. Presmerovaním domácej produkcie ropy do rafinérie Dangote môže ťažiť z vyšších marží priamo doma,“ vysvetlil Smith.
Venezuelu ako ďalšieho potenciálneho kandidáta označil Saul Kavonic z MST Marquee, a to najmä v kontexte možnej zmeny politického vedenia smerom k pro-americkejšej pozícii. Venezuela v marci 2026 prekonala export ropy nad milión barelov denne, po prvý raz od septembra, čo naznačuje rýchlejšie než očakávané oživenie produkcie, píše Reuters.
Neprehliadnite
Napätie by sa dalo krájať
Ako už teda zrejme pochytili z predošlých dsekov, napätie v organizácii nie ničím novým či nevídaným. Irak a Kazachstan sú jedny z krajín, ktoré historicky najčastejšie prekračovali produkčné limity. A práve táto nerovnomerná disciplína dlhodobo podrýva dôveru medzi členmi.
OPEC+ momentálne presadzuje základné kvóty, ktoré znižujú produkciu o zhruba 2 milióny barelov denne do konca roka 2026. Napriek tomu osem kľúčových producentov, vrátane Saudskej Arábie a Ruska, dohodlo začiatkom tohot mesiaca opatrné uvoľnenie dobrovoľných škrtov. Do mája majú na trh vrátiť asi 206-tisíc barelov denne z celkovej redukcie, ktorá predstavuje asi 1,65 milióna barelov (zavedenej od roku 2023).
Odchod SAE pritom vážne komplikuje tieto dohody, keďže ide o kľúčového hráča s výnimočnou produkčnou kapacitou na Blízkom východe.
V podstate len dva scenáre
Názory na osud organizácie po odchode SAE sa líšia podľa toho, akého odborníka sa spýtate. Bob McNally, prezident Rapidan Energy Group, varuje, že akýkoľvek úpadok disciplíny v OPEC+ povedie predovšetkým k väčšej volatilite (premenlivosti) cien ropy na svetových trhoch.
Nie všetci ale vidia len tú temnú stránku veci. O čosi optimistickejší pohľad ponúka Claudio Galimberti, viceprezident spoločnosti Rystad Energy: „Za posledných 10 rokov organizácia dokázala vyrovnávať trh neuveriteľným spôsobom. Keby OPEC+ neexistoval počas pandémie covidu, zažili by sme obrovskú volatilitu na trhu.“ Galimberti naznačuje, že OPEC svoju základnú funkciu, teda stabilizáciu trhov, dokáže udržiavať aj s menším počtom členov.
DW v tejto súvislosti pripomína, že odchod SAE prichádza v čase, keď organizácia čelí aj výnimkám udeľovaným krajinám ako Irán, Líbya či Venezuela z dôvodu sankcií alebo vojenských konfliktov. Pochopiteľne, to ešte viac sťažuje udržanie súdržnosti.
Taktiež treba zdôrazniť, že SAE neopúšťajú len OPEC, ale aj širšiu skupinu OPEC+, ktorá okrem klasických členov kartelu zahŕňa aj Rusko, Kazachstan a ďalšie krajiny.
Práve táto rozšírená skupina bola v posledných rokoch hnacím motorom koordinácie produkcie. Samozrejme, odchod SAE môže zmeniť dynamiku rokovaní viac, než by predstavoval samotný počet členov, ktorí už odstúpili. SAE patria medzi krajiny s najnižšími výrobnými nákladmi na svete, čo znamená, že ich rozhodnutie produkovať na plnú kapacitu bez obmedzení pravdepodobne bude tlačiť na globálne ceny smerom nadol. To sprvu znie ako dobrá správa pre spotrebiteľov (čiže aj nás), no zároveň je to vážna výzva pre producentov, ktorí sú závislí od vyšších cien ropy.
