Vysokoškolskí pedagógovia čoraz viac varujú pred merateľným generačným kolapsom v schopnosti študentov udržať pozornosť pri dlhšom čítaní a písaní. Štatistické dáta ukazujú, že čitateľská gramotnosť stredoškolákov je na najnižšej úrovni od roku 1992, pričom milióny mladších detí nedosahujú ani základnú úroveň. Kto, alebo teda čo za to môže, je asi každému jasné.
Školstvo sa ocitlo v zaujímavej, no celkom vážnej kríze. Z akademického prostredia sa čoraz častejšie ozývajú pedagógovia, ktorí na základe priamej skúsenosti z prednáškových sál upozorňujú na desivú zmenu. Mladí ľudia, ktorí študujú na univerzitách, postupne strácajú schopnosť pracovať s komplexnejším písaným textom.
Jedným z týchto pedagógov je aj učiteľ literatúry a tvorivého písania na vysokej škole Tyler Jagt. Vo svojej eseji otvorene opisuje, že ani jeden študent v jeho triede nedokázal kompletne prečítať 20-stranový odborný článok. Ide pritom o rozsah, ktorý on sám pred desiatimi rokmi počas svojho vysokoškolského štúdia zvládal bez akýchkoľvek problémov. Téme sa venuje server Futurism.
Problém je v tom, že moderné štúdium vyzerá úplne inak ako to, na ktoré sú zvyknuté staršie generácie. Študenti sa priznávajú k tomu, že text nedokážu dokončiť, pretože v jeho priebehu neustále strácajú niť a zabúdajú, o čom vlastne daný text je. A nie je to ojedinelé. Práve naopak, je to čoraz širší trend, ktorý potvrdzujú aj štatistiky.
Jagt vo svojej argumentácii odkazuje na oficiálne výsledky hodnotenia čítania v rámci National Assessment of Educational Progress (NAEP). Tieto dáta jasne ukazujú, že čitateľské skóre študentov stredných škôl padlo na vôbec najnižšiu úroveň od začiatku meraní. To bolo v roku 1992. Takmer celá jedna tretina z týchto stredoškolákov dosiahla výsledky, ktoré sú pod základnou úrovňou čítania.
To znamená, že mladí ľudia s vysokou pravdepodobnosťou nedokážu vyvodiť ani len všeobecné závery na základe konceptov, ktoré sú v texte výslovne a priamo prezentované. A o nič lepšie to nie je ani u mladších ročníkov. Podľa správy od Annie E. Casey Foundation až 70 percent štvrtákov nedosahuje požadovanú úroveň čitateľskej gramotnosti. Podľa Jagta teda nejde len o domnienku učiteľov, ale o jasne merateľný prepad, na ktorý akademická obec reaguje len improvizáciou, nie systémovými reformami.
Prečo? AI
Ako ste si už asi domysleli, za týmto vývojom stojí hlavne umelá inteligencia. Mnohí študenti dnes využívajú AI ako vzdelávaciu pomôcku. Využívajú ju na sumarizovanie dlhých článkov, ktorým sami nedokážu porozumieť. Hoci im to šetrí čas, za tento komfort platia inak, a to svojimi vedomosťami a schopnosťami.
To ale nie je až taký problém. Ten je skôr v tom, že čoraz viac študentov používa AI aj na generovanie celých esejí alebo na riešenie matematických príkladov, čo je v skutočnosti podvádzanie. Situáciu ďalej zhoršujú samotné univerzity, ktoré uzatvárajú partnerstvá s tech korporátmi a nezriedka poskytujú študentom k AI modelom oficiálny prístup. Tým de facto schválili a urýchlili adopciu týchto systémov priamo v triedach. A keďže študenti oveľa radšej chodia do mesta ako sa učia, je logické, že rutinné záležitosti nechávajú na AI, hoci si tým škodia. Veď keď je to dovolené, prečo nie.
Medzi odborníkmi a výskumníkmi pritom pretrvávajú obrovské pochybnosti o tom, či je AI vôbec prínosom, pokiaľ ide o vzdelávanie. Jedna z mála veľkých štúdií, ktorá pôvodne tvrdila, že ChatGPT preukázateľne zlepšuje študijné výsledky, bola dokonca kvôli chybám stiahnutá. Väčšina ostatných relevantných výskumov uvádza úplne opačný scenár, teda že AI má vážne negatívne dopady na kognitívne schopnosti. Používanie AI je spájané s vážnym oslabením kritického myslenia a priamym prepojením na stratu pamäte.
Tlmí aj kreativitu
A to sme ešte nespomenuli neurologické merania. Výskum realizovaný na prestížnom inštitúte MIT priniesol ďalšie znepokojujúce zistenia o tom, ako ľudský mozog reaguje na prácu s chatbotmi. Vedci zistili, že študenti, ktorí používali ChatGPT počas plnenia kognitívnych úloh (ako je napríklad spomínané písanie esejí), vykazovali výrazne nižšiu mozgovú aktivitu v oblastiach, ktoré sú priamo zodpovedné za kreativitu, než študenti, ktorí sa spoliehali na tradičné vyhľadávanie cez Google, prípadne si informácie nedohľadávali vôbec.
Až 83 percent tých, ktorí používali AI, nedokázalo po dokončení práce odcitovať ani jednu vetu z eseje, ktorú pred malou chvíľou “vytvorili”. Tým najviac alarmujúcim zistením celého neurologického výskumu z MIT však zostáva to, že mozgová aktivita u týchto žiakov sa nevrátila do normálnych hodnôt ani vo chvíli, keď boli neskôr požiadaní, aby ďalší text napísali úplne sami.
AI nie je jediným vinníkom
AI však nie je jediný dôvod. Svoju “zásluhu” na celom tomto stave majú aj samotné smartfóny. Jagt v tejto súvislosti upozorňuje síce na staršiu, no stále relevantnú štúdiu z roku 2017. Tá preukázala, že už len to, že je telefón v tesnej blízkosti človeka, výrazne znižuje jeho kognitívnu kapacitu a preukázateľne zhoršuje celkové kognitívne fungovanie. A to dokonca aj v situácii, kedy je telefón otočený obrazovkou nadol alebo úplne vypnutý.
Neurónové dráhy, ktoré v našej hlave podporujú dlhodobé udržanie pozornosti, sa totiž budujú výhradne vtedy, keď ich aktívne používame. Pokiaľ ich človek prestane zaťažovať, tieto dráhy začnú rýchlo upadať. Ľudské telo je nastavené ako systém, ktorý funguje na princípe „používaj to, alebo o to prídeš“. A ľudský mozog v tomto smere nie je výnimkou.
Jagt dokonca tvrdí, že musel zmeniť, respektíve uľahčiť výčbu, aby ju žiaci zvládali vlastnou hlavou. Pôvodné 20-stranové články musí deliť na dve polovice a priamo na tabuli študentom zložito modelovať, ako vôbec sledovať argumentačnú líniu autora. Takýto prístup však narúša integritu celej myšlienky. A vôbec, učiť vysokoškolákov základom písania znamená využívať akademickú pôdu najvyššej úrovne na výučbu zručností, ktoré by mali všetci zvládať už na základnej škole.
