Vysokokvalifikovaný zamestnanec s hrubou mzdou 70-tisíc eur ročne stojí svojho zamestnávateľa 96 740 eur. To je takmer o 8-tisíc eur viac, než je priemer Európskej únie. Samotnému pracovníkovi však z tejto sumy napriek tomu zostane menej ako polovica. Upozorňuje na to Klub 500, ktorý združuje veľkých zamestnávateľov, v publikácii Kompas 500, píše spravodajský portál agentúry TASR.
Takéto náklady podľa klubu odrádzajú investorov aj odborníkov zo zahraničia. Aj podľa medzinárodného rebríčka dokáže Slovensko zahraničných odborníkov prilákať horšie ako takmer všetky ostatné krajiny. Kompas 500 porovnáva konkrétne to, koľko stojí zamestnanec s rovnakou hrubou mzdou v 36 európskych krajinách. Slovensko je v tomto porovnaní na siedmom mieste medzi krajinami, kde zamestnávateľ za takého pracovníka zaplatí najviac. V priemere EÚ stojí rovnako platený zamestnanec firmu 88 852 eur, takže slovenská firma zaplatí o 7 888 eur viac.
Zo 100 eur dostanete len 47 eur
Hrubá mzda 70-tisíc eur ročne znamená približne 5 833 eur mesačne. Priemerná mzda na Slovensku bola minulý rok 1 620 eur, takže ide zhruba o jej 3,6-násobok. Taký plat dostávajú skôr skúsení odborníci a vedúci pracovníci, nie bežní zamestnanci. K hrubej mzde musí zamestnávateľ pridať ešte vlastné odvody a príspevky, ktoré dosahujú približne 26 740 eur. Celkovo ho tak zamestnanec stojí 96 740 eur ročne, teda v priemere vyše 8 060 eur mesačne. Zo mzdy sa potom zamestnancovi strhnú jeho vlastné odvody a daň z príjmu. Na účet mu ročne príde približne 45 866 eur, čo je asi 3 822 eur mesačne.
Inak povedané, zo 100 eur, ktoré firma minie na zamestnanca, dostane samotný pracovník na ruku približne 47 eur. Zvyšných 53 eur ide na dane a odvody do Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a do štátneho rozpočtu. Za celý rok je to takmer 51-tisíc eur, teda viac, ako zostane samotnému zamestnancovi.
Za takto na na pohľad neúmerne vysokou cenou práce sú najmä odvody, ktoré platí zamestnávateľ. Tento rok k hrubej mzde pridáva 25,2 percenta do Sociálnej poisťovne a 11 percent do zdravotnej poisťovne, spolu teda 36,2 percenta. Zamestnancovi sa zo mzdy strhne ďalších 14,4 percenta. Zdravotné poistenie sa platí z celej mzdy bez ohľadu na to, aká je vysoká, pretože zákon preň neurčuje horný strop. Sociálne poistenie strop má, no je nastavený vysoko. Tento rok je to 16 764 eur mesačne, takže pri plate okolo 5 800 eur sa odvody platia z celej sumy.
Od januára navyše platia (ďalšie) konsolidačné opatrenia, ktoré zamestnancov zaťažili ešte viac. Všetkým sa dočasne zvýšilo zdravotné poistenie zo 4 na 5 percent a pri vyšších príjmoch pribudli dve nové sadzby dane. Časť základu dane nad 60 349 eur ročne sa zdaňuje sadzbou 30 percent a časť nad 75 010 eur sadzbou 35 percent, kým predtým platili len sadzby 19 a 25 percent.
Navyše, aj iné porovnania ukazujú, že na Slovensku sa z práce odvádza nadpriemerne veľa. Americká Tax Foundation každý rok počíta takzvaný daňový klin, teda akú časť z celkovej ceny práce zoberú dane a odvody. Pri zamestnancovi bez detí s priemernou mzdou to bolo na Slovensku vlani 44,64 percenta, čo je štvrtá najvyššia hodnota z 28 sledovaných krajín. Viac platili len v Belgicku, Nemecku a Slovinsku, kým priemer EÚ a Británie bol 38,9 percenta. U nás pritom najväčšiu časť tejto záťaže platí zamestnávateľ. Jeho odvody tvorili 26,58 percenta z celkovej ceny práce, čo bolo najviac zo všetkých sledovaných krajín. Susedné Rakúsko má daňový klin takmer rovnaký ako Slovensko, Česko a Maďarsko o zhruba tri percentuálne body nižší. Také Poľsko je tesne pod 40 percentami.

Slovensko nevie nalákať zahraničných odborníkov
Klub 500 upozorňuje, že vysoké náklady na kvalifikovaných ľudí oslabujú Slovensko v súťaži o odborníkov aj investorov. Firma, ktorá sa rozhoduje, kde otvorí vývojové centrum alebo kde postaví technologický tím, si jednoducho môže vybrať krajinu, kde ju budú zamestnanci stáť menej. Dokazuje to aj rebríček IMD World Digital and AI Ranking 2026, ktorý zostavuje švajčiarska škola manažmentu IMD. V ukazovateli, ktorý meria, ako dokáže krajina prilákať vysokokvalifikovaných ľudí zo zahraničia, skončilo Slovensko na 69. mieste zo 70 krajín. Rebríček predstavil minulý týždeň Inštitút slobody a podnikania, ktorý je partnerom IMD na Slovensku.
V celkovom poradí, ktoré hodnotí, ako sú krajiny pripravené na digitálne technológie a umelú inteligenciu, je Slovensko na 57. mieste. Spomedzi krajín V4 skončilo posledné. Poľsko je 34., Česko 38. a Maďarsko 51. V Európskej únii sú za Slovenskom už len Bulharsko a Rumunsko. Najslabšie dopadla takzvaná efektívnosť, kde Slovensko obsadilo 65. miesto. Pri pravidlách pre digitálne služby a umelú inteligenciu sa naopak posunulo z 57. na 29. miesto. Pravidlá teda máme v tomto smere nastavené celkom dobre, no prax im akosi nedokáže stíhať.
Čína má čoraz väčšie slovo
Druhá téma, na ktorú Klub 500 upozorňuje, je rastúca závislosť svetového priemyslu od Číny. Vychádza pritom z údajov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Tá sa téme venuje aj v analýze o globálnych dodávateľských reťazcoch, ktorú vydala na začiatku novembra. OECD porovnáva krajiny podľa pridanej hodnoty, teda podľa toho, koľko hodnoty v danom odvetví samy vytvoria. Na začiatku milénia nebola Čína najväčším výrobcom ani v jednom z 18 sledovaných priemyselných odvetví. V roku 2000 navyše nemala žiadna krajina sveta v žiadnom odvetví podiel vyšší ako 28 percent. V roku 2024 už bola Čína na prvom mieste v 14 odvetviach z 18. V piatich z nich pritom vytvára zhruba 37 až 47 percent svetovej pridanej hodnoty. Ide napríklad o výrobu železa a ocele, neželezných kovov, nekovových minerálnych výrobkov či elektrických zariadení, ako aj o textilný a odevný priemysel.

Čína sa zároveň stala dôležitým dodávateľom pre výrobu v iných krajinách. Vývozcovia na celom svete nakupujú časť súčiastok a materiálov v zahraničí a zabudujú ich do svojich výrobkov. V roku 2000 pochádzali z Číny len 3 percentá hodnoty týchto nákupov, v roku 2024 už 11 percent. Ak sa pozrieme na jednotlivé krajiny a odvetvia, Čína bola v roku 2024 najväčším zahraničným zdrojom vstupov približne v štyroch prípadoch z desiatich. Na začiatku milénia to boli asi štyri prípady zo sto.
Preto podľa expertov nestačí, aby firmy poznali len svojich priamych dodávateľov. Mali by vedieť aj to, odkiaľ pochádzajú kľúčové materiály a polotovary, z ktorých dodávatelia vyrábajú. Slovenská firma totiž môže byť závislá od čínskej výroby aj vtedy, keď súčiastky nakupuje v inej krajine Európskej únie. Ak napríklad nemecký dodávateľ vyrába súčiastku z čínskeho materiálu, výpadok dodávok z Číny zasiahne aj jeho slovenského odberateľa, hoci ten s čínskou firmou nikdy neprišiel do priameho styku.
Klub 500 v tejto súvislosti spomína automobilový, strojársky a hutnícky priemysel, teda odvetvia, o ktoré sa opiera náš priemysel. Firma si môže myslieť, že je poistená, keď nakupuje od viacerých dodávateľov z rôznych krajín Európy. Ak však všetci nakupujú rovnaký materiál v Číne, v skutočnosti je to naopak, teda je naozaj závislá len od jedného zdroja.

