Predstava, že vodič malého mestského auta zaplatí rovnaký poplatok za jazdu ako majiteľ veľkého SUV, dnes mnohým ľuďom znie absurdne. Lenže štáty čoraz viac riešia, z čoho budú v budúcnosti financovať cesty, mosty a diaľnice. Tradičný model postavený na spotrebnej dani z benzínu a nafty totiž postupne stráca silu. Elektromobily do systému neprispievajú vôbec, plug-in hybridy len čiastočne, no infraštruktúru využívajú rovnako ako ostatní.
Práve preto sa čoraz častejšie hovorí o modeli, v ktorom by sa neplatilo podľa tankovania, ale podľa počtu najazdených kilometrov. Inými slovami, štát by už nesledoval len to, koľko paliva vodič spotrebuje, ale koľko reálne jazdí. Výsledkom by mohol byť nový typ mesačného účtu za využívanie ciest.
Debata sa netýka len elektromobility. V skutočnosti ide o otázku spravodlivého financovania infraštruktúry. Kým doteraz väčšiu časť nákladov ťahali vodiči áut so spaľovacím motorom, pri rastúcom počte elektromobilov sa tento model dostáva do čoraz väčšej nerovnováhy.
Island už zmenil pravidlá
Jednou z krajín, ktoré sa rozhodli konať skôr než ostatní, je Island. Tamojšia vláda zrušila spotrebnú daň a nahradila ju jednoduchším princípom. Platí sa za každý najazdený kilometer. Podobnú reformu pripravuje aj Nový Zéland, ktorý ju chce zaviesť pre všetky vozidlá do 3,5 tony bez ohľadu na to, aký motor používajú.
Prečítajte si tiež
Na prvý pohľad to pôsobí férovo. Kto jazdí viac, zaplatí viac. V praxi však prichádzajú aj výhrady. Kritici upozorňujú, že rovnaká sadzba pre malé mestské auto a veľké rodinné SUV nemusí dávať zmysel. Väčšie a ťažšie auto totiž cestu opotrebúva výrazne viac než ľahký hatchback.
Najhlasnejšie protesty prichádzajú najmä od ľudí, ktorí jazdia málo, napríklad od seniorov. Tí tvrdia, že by v niektorých prípadoch mohli platiť viac, než zodpovedá ich reálnemu dopadu na cestnú sieť. Aj preto sa spomína, že by v budúcnosti mohli rozhodovať nielen kilometre, ale aj hmotnosť vozidla či ďalšie faktory vrátane tvorby mikročastíc.
Najväčší problém sú dáta
Najcitlivejšou časťou celej debaty zostáva zber údajov. Ak by štát chcel účtovať poplatky elektronicky, musel by mať k dispozícii spoľahlivé dáta o pohybe vozidiel. A práve to okamžite otvára otázky súkromia. Kto bude vidieť trasy? Ako dlho sa budú údaje uchovávať? A komu sa budú môcť poskytovať?
Jednou z možností je klasický odpis z tachometra. Ten je však zraniteľný a vytvára priestor na podvody. Presnejšie by fungovalo sledovanie cez GPS, no to je zas politicky aj spoločensky oveľa citlivejšie. Kritici upozorňujú, že takýto model môže ľahko pôsobiť ako forma digitálneho dohľadu nad vodičmi.
Aj v krajinách, kde sa podobný systém pripravuje, preto úrady hľadajú kompromis. Potrebujú nastaviť výber poplatkov tak, aby bol účinný, no zároveň nezničil dôveru verejnosti. Práve to bude pri podobných reformách zrejme najťažšia časť.
Slovensko zatiaľ čaká
Na Slovensku zatiaľ podobný systém zavedený nie je. Ako hlavný zdroj financovania cestnej siete stále funguje spotrebná daň z palív. S prudkým rastom podielu elektromobilov sa však bude táto otázka skôr či neskôr otvárať aj u nás. Štát totiž bude musieť riešiť, ako nahradiť príjmy, ktoré dnes prichádzajú najmä od vodičov tankujúcich benzín a naftu.
