Vládna strana Smer-SD sa v posledných týždňoch snaží verejnosť presvedčiť, že Slovensko sa napriek kritike opozície a médií posúva vpred. V polovici októbra zverejnila sériu šiestich grafov, ktoré mali demonštrovať „hmatateľné výsledky“ vlád Roberta Fica od jeho prvého nástupu v roku 2006. Za toto 19-ročné obdobie bol Smer vo vláde 14 rokov a Robert Fico premiérom 12 rokov. Prehľad údajov spracoval Denník N.
Strana si vybrala šesť ukazovateľov: nárast HDP, minimálnej mzdy, priemernej mzdy, priemerného dôchodku, výstavbu diaľnic a pokles nezamestnanosti. Tieto údaje sú vo všeobecnosti korektné. Hlbší pohľad a porovnanie s piatimi podobnými krajinami EÚ (Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko) však ukazuje iný obraz.
Z dát (primárne z Eurostatu) vyplýva, že tieto krajiny rástli podobne rýchlo alebo rýchlejšie ako Slovensko. Ani jedna štatistika nepotvrdzuje, že by Slovensko urobilo výraznejší pokrok ako jeho susedia, pričom v mnohých parametroch nás výrazne predbehli najmä Poľsko a Rumunsko.
V hrubej mzde sme poslední
Smer správne uvádza, že priemerná hrubá mzda na Slovensku narástla z 622 eur v roku 2006 na 1 654 eur v druhom štvrťroku 2025 (2,6-násobný nárast).
Porovnanie s regiónom však ukazuje, že kým v roku 2006 boli krajiny V4 na podobnej úrovni, v roku 2025 je už Slovensko v priemernej hrubej mzde posledné zo sledovanej skupiny. Poľsko, Chorvátsko a Česko atakujú alebo prekročili hranicu 2 000 eur, a o približne 100 eur vyššie mzdy má aj Maďarsko.
Pozoruhodný je prípad Rumunska. Kým v roku 2006 tam bola mzda len približne 325 eur, tento rok je to už 1 825 eur, čím nás Rumunsko v hrubej mzde predbehlo.
Treba však byť opatrný pri porovnávaní hrubých miezd, keďže daňové a odvodové zaťaženie sa líši. Bezdetný Slovák priemerne zarobí v čistom 1 251 eur (z ceny práce 2 261 eur), zatiaľ čo Rumun pri vyššej hrubej mzde dostane v čistom len 1 080 eur (z ceny práce 1 886 eur). V čistom sú teda Slováci stále na tom lepšie ako Rumuni a podobne ako Maďari.
Pri pohľade na reálne mzdy (očistené o infláciu) rástli najrýchlejšie v Rumunsku (o 121 %), nasledovanom Poľskom a Maďarskom. Na Slovensku reálne mzdy stúpli o 58 %, čo je viac ako v Chorvátsku a Česku, ktoré však štartovali z vyššej úrovne.
Neprehliadnite
Minimálna mzda a HDP
Pri minimálnej mzde je nárast z 252 na 816 eur správny. Aj tu nás však Poľsko výrazne predbehlo (minimálna mzda 1 100 eur) a Česko (846 eur) je tesne pred nami. Hoci sme v roku 2021 mali najvyššiu minimálnu mzdu v regióne, dnes je Slovensko piate najnižšie v celej EÚ.
Pri raste HDP (hrubého domáceho produktu) uvádza Smer 2,5-násobný nárast (zo 46 na 130 miliárd eur), čo je rast o 185 %. Tento údaj sedí, avšak vyšší rast zaznamenali Poľsko aj Rumunsko.
Diaľnice a dôchodky
Pri diaľniciach sa údaje Smeru najviac rozchádzajú s realitou. Strana deklaruje takmer trojnásobný nárast, no reálne dáta Slovenskej správy ciest ukazujú, že počet kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest narástol z 487 km na 862 km (údaje SSC k 1. januáru 2024 vs 2006) čo je nárast o 77 %, teda ani nie dvojnásobok. V počte novopostavených kilometrov nás výrazne predbehli Poľsko, Rumunsko, Maďarsko aj Česko. Percentuálne bol náš rast jeden z najnižších v regióne, hoci treba férovo priznať náročnejší horský terén.
Priemerný starobný dôchodok skutočne narástol z 273 na 702 eur. Porovnanie s Českom však ukazuje, že kým v roku 2006 boli dôchodky takmer rovnaké (ČR 288 eur), dnes je priemerný český dôchodok 823 eur, čo je o 140 eur viac ako na Slovensku.
Na čo Smer “zabudol”?
Ukazovateľom, ktorý Smer do svojich grafov nezahrnul, je rast verejného dlhu. V roku 2006, keď Robert Fico nastupoval, malo Slovensko dlh na úrovni 31,5 % HDP (štvrtý najnižší v skupine). V roku 2024 sa však dlh vyšvihol na takmer dvojnásobok – 59,7 % HDP. Vlani malo Slovensko po Maďarsku druhý najvyšší dlh zo skúmaných štátov a zároveň zaznamenalo jeden z najvyšších nárastov zadlženia v celej skupine.
Možno nebol dlh zahrnutý len nedopatrením, možno zámerne. Tak či onak, tento ukazovateľ ako jeden z mála vôbec nezapadá do prezentovaného príbehu o úspechu a „hmatateľných výsledkoch“. Naopak, je v príkrom rozpore s na pohľad pozitívnym naratívom. Kým grafy o mzdách či HDP ukazujú (hoci v porovnaní s regiónom nie oslnivý) nominálny rast, graf o dlhu by ukázal presný opak – že Slovensko sa v tejto disciplíne výrazne zhoršilo, dlh narástol takmer na dvojnásobok a v rýchlosti zadlžovania sme, na rozdiel od iných, prekonali väčšinu susedov. Zaradenie tohto grafu by teda okamžite spochybnilo celú prezentáciu o úspešnom hospodárení.
Samotný nárast dlhu z 31,5 % na takmer 60 % HDP za 19 rokov ukazuje niekoľko vecí naraz. Čiastočne je, samozrejme, odrazom globálnych kríz, ktorým museli čeliť všetky vlády – najprv finančnej krízy po roku 2008, neskôr pandémie COVID-19 a následnej energetickej krízy. Všetky tieto šoky si vyžadovali masívne štátne zásahy a pôžičky na záchranu ekonomiky a pomoc občanom.
Zároveň však takýto výrazný nárast, ktorý bol rýchlejší ako u susedov, odhaľuje hlbší štrukturálny problém: dlhodobú neschopnosť alebo neochotu slovenských vlád šetriť a vytvárať si rezervy v „dobrých časoch“. Ukazuje to, že aj v obdobiach silného ekonomického rastu sa verejné výdavky (často na sociálne balíčky alebo plošné opatrenia) zvyšovali rýchlejšie, ako rástli príjmy. Kým iné krajiny, ako napríklad Chorvátsko, dokázali v posledných rokoch svoj dlh výrazne znižovať, Slovensko v tomto trende zaostalo, čo signalizuje nedostatok fiškálnej disciplíny.
Riziká takéhoto vysokého a rýchlo rastúceho dlhu sú zásadné a priamo ohrozujú presne tie ukazovatele, ktorými sa vláda chváli. Najväčším a najaktuálnejším rizikom sú rastúce úrokové náklady. Čím je krajina zadlženejšia, tým je pre investorov rizikovejšia a tým viac peňazí pýtajú za požičanie. To vytvára „dlhovú špirálu“, čo znamená, že štát musí vynakladať čoraz väčšiu časť rozpočtu (miliardy eur ročne) len na platenie úrokov zo starých dlhov. Tieto peniaze potom chýbajú inde.
Tu sa prejavuje druhé veľké riziko, a síce vytláčanie verejných investícií a služieb. Každé euro minuté na úroky je euro, ktoré nemohlo ísť na zvýšenie priemerných dôchodkov, na platy učiteľov a sestier (ktoré ovplyvňujú priemernú mzdu) alebo na výstavbu diaľnic. Vysoký dlh teda priamo „požiera“ zdroje potrebné na reálne zvyšovanie životnej úrovne a dobiehanie Západu.
V neposlednom rade je veľkou hrozbou strata schopnosti reagovať na budúce krízy. Krajina s nízkym dlhom (ako bolo aj Slovensko v roku 2006) má „finančný vankúš“ a môže si v prípade pandémie či vojny bez problémov požičať na pomoc občanom. Krajina, ktorej dlh sa blíži k 60 % alebo 70 % HDP, už tento priestor nemá. Ak by prišiel ďalší ekonomický šok, štát by už nemusel mať z čoho pomôcť, čo by viedlo k oveľa tvrdším dopadom na domácnosti, drastickým škrtom alebo v najhoršom prípade k strate dôvery trhov a hrozbe štátneho bankrotu.
