Zamestnanci v štátnej a verejnej správe od januára nedostanú vyššie platy. Očakávaná päťpercentná valorizácia platov, s ktorou sa pôvodne rátalo na základe minuloročnej dohody, sa odkladá. Štát to odôvodnil šetrením v rámci vládneho konsolidačného balíka, informujú Správy STVR.
Konfederácia odborových zväzov (KOZ) napriek tomu podala na úrad vlády návrh kolektívnej zmluvy na rok 2026, v ktorom päťpercentné zvýšenie požaduje. Rokovania sa však dostali do slepej uličky.
Problém majú samosprávy
Zástupcovia zamestnancov narazili na odpor samospráv. Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS) je síce pripravené kolektívnu zmluvu podpísať, ale len ak vláda splní ich podmienky. Predseda ZMOS Jozef Božík žiada, aby sa samosprávam vrátil výnos z dane z príjmov fyzických osôb na predkonsolidačnú úroveň. V súčasnosti je tento podiel stanovený na 53 percent, zatiaľ čo pôvodne bol na úrovni 56,1 percenta. Obce a mestá tak prichádzajú o 3,1 % príjmov.
Druhým vážnym problémom pre ZMOS je nárast minimálnej mzdy z 816 na 915 eur. Podľa Božíka práve v samosprávach pracuje najviac ľudí za minimálnu mzdu, čo rozpočty miest a obcí extrémne zaťažuje. Doplnil, že 70 až 80 percent samospráv má preto veľký problém garantovať päťpercentnú valorizáciu, obzvlášť v situácii, keď im príjmy znižujú aj daňové bonusy a inflácia.
Benefity áno, vyššie platy nie
Situácia je komplikovaná aj tým, že kým prvý návrh rozpočtu verejnej správy na roky 2025 – 2027 s valorizáciou platov ešte počítal, nový, už schválený návrh rozpočtu s ňou pre potreby konsolidácie nepočíta.
Hovorkyňa KOZ SR Martina Némethová potvrdila, že prvé kolo kolektívneho vyjednávania s vládou už prebehlo. Problémom však zostáva výlučne valorizácia. Samotný Úrad vlády SR informoval, že došlo k dohode na všetkých ostatných navrhnutých benefitoch, no s výnimkou zvyšovania platov.
Termín druhého kola vyjednávaní zatiaľ nebol stanovený. Približne 435-tisíc zamestnancov štátnej a verejnej správy tak síce od januára môže počítať s predĺžením výhod, ako je skrátenie pracovného času, vyššia výmera dovolenky či vyššie odstupné, no na štedrejšie platy si budú musieť počkať.
Spravodilivé opatrenie?
Pochopiteľne, z pohľadu zamestnancov a odborov (KOZ) je toto opatrenie vnímané ako hlboko nespravodlivé a ako porušenie dohody. Pre státisíce ľudí pracujúcich v školstve, zdravotníctve, kultúre či v štátnej administratíve nejde o nejakú novú požiadavku, ale o valorizáciu, ktorá bola vopred dohodnutá v kolektívnom vyjednávaní. Títo zamestnanci čelia rovnakej inflácii a rastúcim životným nákladom ako ktokoľvek iný v krajine.
Zmrazené platy, zatiaľ čo ceny tovarov a služieb naďalej rastú, pre nich v praxi znamenajú reálny pokles príjmov. Argumentujú, že práve oni sú tí, na ktorých sa má v čase konsolidácie šetriť najviac, pričom práve ich platy v porovnaní so súkromným sektorom často dlhodobo zaostávajú, čo znižuje atraktivitu týchto dôležitých povolaní.
Na druhej strane, z pohľadu štátu a fiškálnej zodpovednosti je toto opatrenie prezentované nie ako „spravodlivé“, ale ako bolestne nevyhnutné. Vláda je pod enormným tlakom, aby zastavila zadlžovanie krajiny a ozdravila verejné financie. Mzdové výdavky pre takmer pol milióna zamestnancov tvoria jednu z najväčších a najrýchlejšie rastúcich položiek štátneho rozpočtu.
Odloženie 5-percentnej valorizácie predstavuje pre štátnu kasu okamžitú a masívnu úsporu stoviek miliónov eur. Argument vlády teda je, že ak by k tomuto „zmrazeniu“ nedošlo, deficit by bol ešte vyšší, čo by viedlo k ďalšiemu zadlžovaniu, zvyšovaniu úrokov a v konečnom dôsledku by v budúcnosti hrozili ešte oveľa tvrdšie a plošnejšie škrty, ktoré by zasiahli všetkých, vrátane týchto zamestnancov.
Z tohto pohľadu ide o kompromis – vláda síce nedodá dohodnuté zvýšené platy, ale zachováva aspoň ostatné benefity, ako je vyššia dovolenka či skrátený pracovný čas.
Situáciu navyše komplikuje postoj ZMOS. Samosprávy sú v patovej situácii: ony by aj chceli kolektívnu zmluvu podpísať, ale tvrdia, že na to reálne nemajú peniaze. Ich argument je, že im samotná centrálna vláda (v rámci iných konsolidačných opatrení) znížila podiel z vybraných daní (o 3,1 %) a zároveň im zvýšila povinné výdavky (napríklad razantným zvýšením minimálnej mzdy, ktorú platia mnohým svojim zamestnancom). Samosprávy sa tak ocitli v pasci, kde od nich štát vyžaduje úspory, no zároveň im berie príjmy a zvyšuje náklady, čím im znemožňuje splniť dohodu s odbormi.
