Predstavte si, že vyjdete z bytovky a namiesto rozpáleného parkoviska vás čaká park. Fasádu susedného domu pokrývajú rastliny, budova vyrába časť vlastnej elektriny a zachytáva dažďovú vodu. Auto na cestu do práce možno vôbec nepotrebujete a odpad z domu zmizne potrubím pod zemou. Znie to ako vzdialená budúcnosť, no jednotlivé časti takéhoto mesta existujú už dnes.
Rok 2050 je vzdialený menej než štvrťstoročie a mestá sa dovtedy budú musieť vyrovnať s rastúcim počtom obyvateľov, extrémnymi horúčavami, nedostatkom bývania aj starnutím populácie. O tom, ako by mohli vyzerať, píše aj slovinský denník Dnevnik. Mnohé z riešení pritom nemajú nič spoločné s lietajúcimi autami či obrovskými hologramami.
Najnovšie projekcie OSN ukazujú, že urbanizácia bude pokračovať. Podľa metodiky používanej v správe World Urbanization Prospects 2025 žilo v mestách v roku 2025 približne 45 percent svetovej populácie a do roku 2050 má tento podiel stúpnuť približne na 48 percent. Ďalšia viac než tretina ľudí má žiť v menších mestách a sídlach, ktoré OSN zaraďuje do samostatnej kategórie.
Mestá preto budú musieť zabezpečiť bývanie, energiu, vodu, dopravu aj potraviny bez toho, aby sa z nich počas leta stali rozpálené betónové ostrovy.
Betón bude musieť ustúpiť zeleni
Jedna z najviditeľnejších zmien sa už začala. Strechy, balkóny a fasády budov sa čoraz častejšie menia na priestor pre rastliny. Nejde iba o estetiku. Stromy a ďalšia vegetácia poskytujú tieň, pomáhajú ochladzovať okolie, zadržiavajú časť dažďovej vody a vytvárajú priestor pre hmyz či vtáky.
Extrémnym príkladom je Singapur. Miestny program LUSH pri časti novej výstavby vyžaduje, aby developeri nahradili zeleň, o ktorú pozemok prišiel výstavbou. Výsledkom sú budovy so strešnými záhradami, vysadenými terasami a zelenými stenami. Na niektorých strategických miestach musí byť plocha náhradnej krajiny dokonca minimálne porovnateľná s rozlohou samotného stavebného pozemku.
Budúcnosť však môže výrazne zmeniť aj samotné rozloženie miest. Čoraz častejšie sa hovorí o koncepte 15-minútového mesta. Škola, obchod, lekár, park, športovisko a ideálne aj práca by mali byť dostupné približne do štvrťhodiny pešo alebo na bicykli. Jedným z najznámejších príkladov je Paríž, ktorá v uplynulých rokoch obmedzila priestor pre autá, budovala cyklotrasy a niektoré ulice pri školách premenila na pešie a zelenšie verejné priestory. Mesto budúcnosti však nemôže byť navrhnuté iba pre mladého človeka na bicykli. Populácia Európy starne a pre 80-ročného obyvateľa môže byť dôležitejšia lavička v tieni, bezpečný priechod, dostupný lekár a kvalitná verejná doprava než akákoľvek umelá inteligencia.
Autá preto z miest zrejme úplne nezmiznú, ich dominantné postavenie však môže slabnúť. Viac priestoru dostanú chodci, bicykle a verejná doprava. Ukážkou je Kodaň, kde je bicykel bežnou súčasťou každodennej dopravy a cyklistická infraštruktúra tvorí prirodzenú súčasť mesta.
Časť dnešných áut môžu v budúcnosti nahradiť aj autonómne vozidlá. Robotaxíky už pritom nie sú iba experimentom zo sci-fi a spoločnosti ako Waymo ich postupne rozširujú do ďalších miest. Stále však nie je isté, či sa z nich do roku 2050 stane masová náhrada súkromného auta.
Domy sa zmenia na elektrárne aj zdroj surovín
Veľkou témou bude aj to, z čoho budeme mestá stavať. V existujúcich domoch, mostoch a cestách sa dnes nachádza obrovské množstvo ocele, medi, skla, dreva a ďalších materiálov. Pri demolácii však nemusia skončiť ako odpad.
Takzvané mestské baníctvo počíta s tým, že sa stará budova stane zdrojom materiálu pre novú. Oceľové prvky, tehly, drevo či sklo sa môžu opätovne a veľmi efektívne využiť. Ešte výhodnejšie môže byť budovu vôbec nezbúrať. Staré kancelárske priestory možno prestavať na bývanie, paneláky energeticky zmodernizovať a garážam nájsť úplne nové využitie. Menia sa aj nové stavby. Pozornosť získava križom lepené drevo, ktoré umožňuje budovať podstatne väčšie a vyššie drevené konštrukcie než kedysi. Betón ani oceľ síce v žiadnom prípade nezmiznú, no v budúcnosti sa môže oveľa viac rozhodovať podľa toho, koľko energie a emisií si konkrétny materiál vyžiada počas celého života budovy.
Samotný dom už navyše nemusí iba spotrebúvať. Solárne články sa presúvajú zo striech na fasády a objavujú sa aj riešenia integrované priamo do stavebných prvkov. Budovy môžu zachytávať dažďovú vodu a po vyčistení opätovne používať časť takzvanej sivej vody z umývadiel či spŕch.
Zmeniť sa môže aj výroba potravín. Strechy, nevyužité pozemky a špeciálne budovy už dnes hostia hydroponické a vertikálne farmy. Tie klasické poľnohospodárstvo nenahradia, no pri niektorých druhoch zeleniny a bylín môžu výrazne skrátiť cestu medzi miestom pestovania a spotrebiteľom.
Odpad sa má presunúť pod zem
Jeden z najznámejších príkladov inteligentného mesta vznikol v juhokórejskom Songdo. V časti štvrte funguje pneumatický systém, ktorý odpad z budov nasáva do podzemných potrubí a dopravuje ho k centrálnym zariadeniam. Klasické smetiarske vozidlo tak na mnohých miestach vôbec nie je potrebné. Songdo však zároveň ukazuje, prečo treba byť pri futuristických riešeniach opatrný. Po rokoch prevádzky sa pri časti systému objavili poruchy, vysoké prevádzkové náklady a problémy so starnúcimi potrubiami. Miestne úrady preto začali skúmať aj možnosť jeho postupného vyradenia.
Podobné experimenty už nevznikajú iba v klasických mestách. Toyota napríklad vybudovala pri hore Fudži vlastné Woven City, ktoré slúži ako testovacie prostredie pre autonómnu dopravu, robotiku, nové formy bývania a ďalšie technológie.
Najmúdrejšie mesto môže byť to, kde technológiu neuvidíme
Inteligentné mesto bude zároveň zbierať obrovské množstvo dát. Semafory môžu reagovať na premávku v reálnom čase, pouličné osvetlenie meniť výkon podľa pohybu ľudí, senzory sledovať kvalitu vzduchu a umelá inteligencia predpovedať zápchy alebo odhaľovať poruchy energetickej siete ešte predtým, než spôsobia výpadok.
Práve tu však vzniká jeden z najväčších problémov budúcich miest. Aby systém vedel, čo sa v meste deje, musí získavať dáta. Čím viac kamier, senzorov a prepojených zariadení pribudne, tým dôležitejšie bude určiť, kto informácie zbiera, ako dlho ich uchováva a čo všetko z nich dokáže zistiť o konkrétnom človeku. Rovnako dôležitá bude bezpečnosť. Útok na obyčajný počítač spôsobí problém jeho majiteľovi. Útok na systém, ktorý ovláda semafory, verejnú dopravu, zásobovanie elektrinou alebo vodou, už môže ovplyvniť celé mesto.
Mestá roku 2050 preto nebudú potrebovať iba inteligentnejšie technológie. Budú potrebovať aj pravidlá, ktoré určia, kde sa ich využitie končí.
