Slovenská televízia a rozhlas (STVR) sa po nekonečnom čakaní a viac ako roku a pol od svojho formálneho vzniku konečne posúva k finálnej vizuálnej podobe. Verejnoprávny vysielateľ v stredu 21. januára oficiálne požiadal Úrad priemyselného vlastníctva SR o registráciu novej ochrannej známky, informujú Aktuality.sk.
Tento krok by mal ukončiť dlhé mesiace provizória, ktoré trvalo od leta 2024, kedy parlament zrušil pôvodnú RTVS. Z verejne dostupných údajov v registri je už dnes jasné, že inštitúcia upustila od pôvodne diskutovanej ružovej farby a vsadila na konzervatívnejšiu bordovú.
Cesta k novému logu však nebola jednoduchá a sprevádzali ju zmätky. Ministerstvo kultúry ešte v roku 2024 zaplatilo externému dizajnérovi Danielovi Zacharovi takmer 10-tisíc eur za návrhy, ktoré boli odovzdané vtedajšiemu vedeniu.
Súčasná riaditeľka Martina Flašíková sa však rozhodla tento koncept nepoužiť. Vedenie inštitúcie nakoniec zvolilo inú stratégiu a avizovalo, že novú identitu vytvoria interní zamestnanci. Hoci sa zmeny sľubovali už v priebehu minulého roka, diváci a poslucháči na ne čakali márne až doteraz.
Politici hovoria o hanbe
Nekonečné naťahovanie času nezostalo bez odozvy ani v politických kruhoch. Situácia začína dráždiť aj koaličných poslancov. Dušan Jarjabek zo strany Smer sa vyjadril ostro a súčasný stav, kedy televízia stále funguje pod starým vizuálom, označil za hanbu.
Podľa Jarjabeka nejde o proces, ktorý by mal stáť „majland“ alebo trvať večnosť. Servítku si pred ústa nekládol a poznamenal, že grafické úpravy tohto typu sa dajú zvládnuť aj „s kamarátmi v obývačke za jeden večer“.
Kým šéf kultúrneho výboru Roman Michelko (SNS) dáva od problému ruky preč s tvrdením, že to nie je vec parlamentu, nezaradený poslanec Roman Malatinec plánuje vedenie inštitúcie konfrontovať. Prekáža mu najmä to, že verejnoprávne médium nemá na mikrofónoch a v teréne jasne komunikovanú značku.
Zaujímavým detailom registrácie je aj fakt, že úrad eviduje samostatné logá pre televíznu a rozhlasovú časť, ako aj pre jednotlivé programové okruhy. To naznačuje, že inštitúcia sa pravdepodobne chystá vizuálne výraznejšie odlíšiť svoje dve hlavné zložky.
Opodstatnená kritika?
Pri pohľade na dostupné informácie sa zdá, že označenie zmien za „závratné“ by bolo pravdepodobne prehnané. Prechod z jednej farby na druhú, v tomto prípade z diskutovanej ružovej na konzervatívnejšiu bordovú, predstavuje v grafickom dizajne skôr estetickú korekciu než revolučný skok. Ak by išlo o komplexnú zmenu filozofie značky, ktorá by si vyžadovala hlboké sociologické prieskumy a nové komunikačné stratégie, dlhé čakanie by sa dalo čiastočne pochopiť.
V tomto prípade však všetko nasvedčuje tomu, že ide skôr o návrat k tradičnejšiemu a „bezpečnejšiemu“ vizuálu, čo z technického hľadiska nevyžaduje mesiace vývoja. Kritika zo strany politikov, ktorí tvrdia, že by to zvládli „za večer v obývačke“, síce situáciu zľahčuje, no trefne poukazuje na nepomer medzi výsledkom a časom, ktorý bol naň potrebný.
Čo sa týka nákladov a ich opodstatnenosti, situácia je paradoxná. Pôvodná suma necelých 10-tisíc eur za externé návrhy nie je v kontexte národnej inštitúcie až tak vysoká. Komerčné značky platia za rebranding často násobne vyššie sumy. Problémom sa stáva skôr neefektivita, keďže tieto peniaze boli vynaložené na návrhy, ktoré skončili v koši.
Skutočnú „cenu“ tohto loga tak netvoria len faktúry pre grafikov, ale najmä premrhaný čas a náklady na interné kapacity. Zamestnanci, ktorí na vizuále pracovali interne, poberali mzdu, zatiaľ čo inštitúcia fungovala v provizóriu. Dlhé čakanie teda zrejme nebolo spôsobené len náročnosťou samotnej kresby loga, ale skôr nerozhodnosťou vedenia a politickými turbulenciami, ktoré paralyzovali rozhodovacie procesy.
