V posledných mesiacoch zaplavili svetové médiá správy, z ktorých behá mráz po chrbte. Mikroplasty v ľudských semenníkoch, nanoplasty v placentách a dokonca plastové častice usadené hlboko v mozgovom tkanive.
Tieto štúdie vyvolali vlnu paniky a diskusie o tom, ako nezvratne sme zamorili nielen planétu, ale aj vlastné telá. Avšak, ako to už vo vede býva, prvé senzačné závery teraz čelia tvrdej kritike. Časť odbornej verejnosti totiž varuje, že mnohé z týchto nálezov môžu byť v skutočnosti dôsledkom metodických chýb a kontaminácie vzoriek.
Ako upozornil portál České noviny, podľa denníka The Guardian sa v súčasnosti vedie intenzívna debata o tom, či sú mikroplasty v našich orgánoch realitou, alebo len „šumom“ v laboratórnych prístrojoch.
Sú mikroplasty skutočne v našom mozgu?
Terčom najostrejšej kritiky sa stala štúdia publikovaná minulý rok v prestížnom časopise Nature Medicine. Tá analyzovala vzorky mozgového tkaniva z pitiev vykonaných v rokoch 1997 až 2024 a tvrdila, že koncentrácia mikroplastov v mozgu má prudko stúpajúci trend.
Doktor Dušan Materič z nemeckého Helmholtzovho centra pre výzkum životného prostredia však pre The Guardian nešetril kritikou a článok označil za „vtip“. Problém je podľa neho čisto chemický. Mozog je až zo 60 percent tvorený tukom.
Významnú časť mozgu tvorí tuk
Pri analýzach sa ukázalo, že tuk dokáže v prístrojoch vytvárať falošne pozitívne výsledky, ktoré sa javia ako polyetylén (bežný plast). Materič ironicky dodáva, že namiesto rastúceho znečistenia plastmi by štúdia mohla pokojne dokumentovať rastúcu mieru obezity u populácie, čo by vysvetľovalo zvýšené množstvo tuku (a teda falošných plastov) vo vzorkách.
Podľa neho existujú vážne pochybnosti o viac ako polovici najvplyvnejších prác, ktoré v súčasnosti informujú o prítomnosti mikroplastov a nanoplastov (MNP) v biologických tkanivách.
Operačné sály: Svet plný mikroplastov
Ďalším problémom, na ktorý odborníci poukazujú, je samotné prostredie, kde sa vzorky odoberajú. Profesorka Marja Lamoreeová zo Slobodnej univerzity v Amsterdame vysvetľuje, že meranie plastových častíc v pevných tkanivách je extrémne náročné. Väčšina vzoriek sa odoberá na operačných sálach, ktoré sú doslova preplnené plastovými pomôckami, hadičkami, rukavicami a syntetickými materiálmi. Mikroplasty sa dokonca nachádzajú aj vo vzduchu v nemocniciach.
Kritike tak čelí aj výskum spájajúci nanoplasty v krčných tepnách s rizikom infarktu. Autori totiž podľa kritikov neuskutočnili testy tzv. „slepých vzoriek“. Ide o kontrolné vzorky, ktoré sú vystavené rovnakému prostrediu ako tie reálne, aby sa vylúčilo, že plasty sa do tkaniva dostali až počas operácie alebo manipulácie v laboratóriu. Bez tohto kroku je nemožné s istotou povedať, či bol plast v pacientovej tepne už pred zákrokom.
Prečítajte si tiež
Nebezpečenstvo nekvalitného výskumu
Hoci sa môže zdať, že ide len o akademické dohadovanie, dôsledky môžu byť vážne. Nekvalitné štúdie môžu viesť k šíreniu zbytočných poplašných správ medzi verejnosťou. Na druhej strane, ako varuje doktor Materič, metodicky slabé práce nahrávajú lobistom z plastového priemyslu. Tí môžu reálne hrozby znečistenia zľahčovať poukazovaním na to, že „vedci sa mýlia“ a že dôkazy o škodlivosti sú pochybné.
Napriek kritike však vedci nepopierajú, že plasty v našom prostredí sú obrovským problémom. Od 50. rokov minulého storočia vzrástla výroba plastov 200-krát a predpokladá sa, že do roku 2060 presiahne miliardu ton ročne. Plastový odpad dnes nájdeme všade a to od Mount Everestu až po dno Mariánskej priekopy.
Čo nás čaká ďalej?
Frederic Béen z Amsterdamskej univerzity je optimistický a tvrdí, že technológie merania sa vyvíjajú raketovým tempom. Čoskoro budeme schopní s vysokou presnosťou určiť, koľko častíc sa v nás skutočne nachádza. Súčasná vlna kritiky teda nie je popieraním problému, ale snahou o to, aby sa zistenia o vplyve plastov na ľudské zdravie opierali o nepriestrelné fakty, nie o chybné merania.
Téma mikroplastov je pre Slovensko vysoko relevantná, keďže naše rieky a pôda čelia podobnému tlaku ako zvyšok sveta. Sledovanie kvality vedeckého výskumu nám pomôže lepšie pochopiť, akým rizikám skutočne čelíme.
