Sociálne poistenie je základným pilierom ochrany, ktorý má ľudí podržať v najťažších životných situáciách, či už ide o chorobu, úraz, stratu zamestnania alebo starobu. Konfederácia odborových zväzov (KOZ) dôrazne upozorňuje, že tento systém musí zostať poistkou garantovanou štátom. Odborári preto ostro odmietajú akékoľvek reformy, ktoré by smerovali k jeho oslabeniu, privatizácii, alebo by presúvali bremeno rizika zo štátu a zamestnávateľov na plecia jednotlivcov, informuje denník Teraz.sk.
Invalidita a nové výzvy
V oblasti invalidného poistenia KOZ trvá na tom, že jeho hlavnou úlohou musí byť zabezpečenie náhrady príjmu na takej úrovni, ktorá umožní ľuďom s vážnym a dlhodobým zdravotným postihnutím nielen prežiť, ale žiť dôstojne. Nezabúdajú pritom ani na ochranu pozostalých.
Súčasný model však podľa odborárov potrebuje modernizáciu. Mal by byť doplnený o nové ochorenia a aktuálne medicínske poznatky, aby reflektoval realitu dnešnej doby. Zároveň zdôrazňujú potrebu posunu od pasívneho vyplácania dávok k aktívnej prevencii a podpore návratu ľudí do pracovného života, pokiaľ im to zdravie dovolí.
Nezamestnanosť a bezpečnosť pri práci
Pri poistení v nezamestnanosti KOZ očakáva, že štát bude viac investovať do aktívnych opatrení na trhu práce. Navrhujú zavedenie bonusov pre tých zamestnancov, ktorí si celý život poctivo plnili svoje povinnosti voči štátu. Cieľom je nielen zabrániť prepadu do chudoby počas hľadania novej práce, ale aj motivovať a urýchliť návrat do zamestnania.
Osobitný dôraz kladú odborári na úrazové poistenie, ktoré chráni nielen zamestnancov (kompenzáciou škody a náhradou príjmu), ale paradoxne aj zamestnávateľov. Systém by mal byť postavený na solidarite a zodpovednosti firiem za bezpečné prostredie. KOZ preto presadzuje, aby sa z tohto poistenia priamo financovalo znižovanie rizík na pracoviskách.
Argumentujú tým, že počet pracovných úrazov a chorôb z povolania nie je otázkou náhody, ale priamym zrkadlom stavu pracovných podmienok v danej firme.
Čo ak by sociálne poistenie garantované nebolo?
Ak by štát prestal garantovať sociálne poistenie a tento systém by sa plne privatizoval alebo ponechal na individuálnej zodpovednosti, znamenalo by to radikálnu zmenu spoločenskej zmluvy s potenciálne devastačnými následkami pre veľkú časť obyvateľstva. Hlavným dopadom by bol okamžitý zánik princípu solidarity, ktorý je srdcom súčasného systému.
Dnes platí, že zdraví a pracujúci prispievajú na chorých, nezamestnaných a dôchodcov. Bez štátnej garancie by sa riziko presunulo výlučne na jednotlivca a trhové mechanizmy. V praxi by to znamenalo, že ľudia s vyšším rizikovým profilom – napríklad starší zamestnanci, ľudia s chronickými chorobami alebo pracovníci v manuálne náročných a nebezpečných profesiách – by museli platiť astronomické komerčné poistné, alebo by ich súkromné poisťovne odmietli poistiť úplne, pretože by pre ne neboli ziskoví.
Druhým kritickým rizikom by bola strata stability v čase kríz. Štát ako garant má jedinečnú schopnosť udržať systém v chode aj v čase recesie, pandémie alebo masovej nezamestnanosti, pretože si môže požičiavať alebo prerozdeľovať zdroje z iných daní.
Súkromný sektor, orientovaný na zisk, takúto odolnosť nemá. V prípade veľkej hospodárskej krízy by súkromné fondy mohli skrachovať, alebo by v snahe prežiť drasticky krátili plnenie práve vtedy, keď by ľudia pomoc potrebovali najviac. Výsledkom absencie štátnej garancie by tak bol prudký nárast chudoby a sociálneho vylúčenia, najmä medzi seniormi a zdravotne postihnutými, ktorí by bez garantovaných dôchodkov a dávok stratili akúkoľvek istotu dôstojného prežitia.
