V diskusiách o globálnom otepľovaní sa takmer automaticky pracuje s rokom 1850 ako s nultým bodom, od ktorého sa odvíja meranie zmien teploty. Tento úzus vznikol z pragmatického dôvodu. Práve z polovice 19. storočia máme k dispozícii dostatok spoľahlivých a ucelených dát. Nová štúdia britských klimatológov však naznačuje, že tento pohľad je skreslený a ľudstvo začalo do planetárneho termostatu zasahovať omnoho skôr, píše iMeteo.sk.
Priemyselná revolúcia, symbolizovaná parným strojom Jamesa Watta z roku 1769, totiž naštartovala spaľovanie fosílnych palív desaťročia pred rokom 1850. K tomu sa pridali masívne zmeny v krajine, ako odlesňovanie či vysušovanie močiarov, ktoré tiež prispievali k rastu koncentrácie skleníkových plynov. Nový dataset GloSAT, siahajúci až do roku 1781, ukazuje, že ľudská činnosť už vtedy začala zohrievať planétu, hoci sme si to vtedy nemohli všimnúť.
Sopky ako dočasná klimatická brzda
Dôvodom, prečo tieto skoré prejavy otepľovania ostali dlho skryté, nebola len absencia teplomerov, ale aj silná geologická aktivita. Začiatok 19. storočia bol totiž poznačený sériou mimoriadne silných sopečných erupcií. Sopečný prach a aerosóly v stratosfére fungovali ako slnečník, ktorý odrážal slnečné žiarenie späť do vesmíru a dočasne ochladzoval zemský povrch.
Obdobie medzi rokmi 1781 a 1850 bolo preto paradoxne chladnejšie než nasledujúce dekády. Keď sa atmosféra od sopečného prachu vyčistila a teploty začali stúpať, vedci to dlho pripisovali len prirodzenému návratu k normálu.
Nové analýzy však odhaľujú, že približne desatina stupňa z tohto oteplenia už nebola prirodzená, ale bola priamym dôsledkom ľudskej činnosti. Hoci sa to zdá ako zanedbateľné číslo, v citlivom systéme globálnej klímy zohráva aj takýto posun svoju rolu.
Detektívna práca s denníkmi veľrybárov
Rekonštrukcia klímy z čias, keď neexistovali satelity ani internet, pripomína skladanie puzzle, kde väčšina dielikov chýba. Vedci museli siahnuť po netradičných zdrojoch. Kľúčovú úlohu zohrali regionálne záznamy z miest, kde mala meteorológia dlhú tradíciu.
Napríklad švédske záznamy od roku 1722, britské od roku 1659, alebo nám blízke pražské Klementinum, kde sa meria nepretržite od roku 1775. Ešte väčšou výzvou boli dáta z oceánov. Tu sa neoceniteľným zdrojom stali archívy britskej Východoindickej spoločnosti a záznamy z veľrybárskych lodí. Kapitáni si totiž pre potreby navigácie a lovu precízne zapisovali počasie a teplotu vody.
Tieto historické dáta, hoci sú geograficky obmedzené najmä na Európu a námorné trasy, umožnili vedcom nahliadnuť hlbšie do minulosti a spresniť naše chápanie toho, kedy sme vlastne začali meniť klímu našej planéty.
