Predstava, že vodič malého elektromobilu raz zaplatí za každý centimeter jazdy toľko isto ako majiteľ obrovského SUV, už nie je sci‑fi, ale seriózna úvaha ministerských úradníkov. V čase, keď počet elektrických áut skokovo rastie a národné diaľnice starnú rýchlejšie než štát stíha opravovať výtlky, sa otázka, kto a ako má financovať cesty, mení na politickú mínu.
Doterajší model, pri ktorom opravy mostov a tunelov platíme hlavne cez spotrebnú daň z benzínu a nafty, postupne stráca oporu v realite. Elektromobily neodvedú z paliva nič a plug‑in hybridy len zanedbateľné čiastky, pričom náklady na údržbu rozsiahlej cestnej siete sa neznižujú. Výsledkom je, že účet za asfalt nesú najmä vodiči starších vozidiel so spaľovacím motorom, zatiaľ čo majitelia moderných áut jazdia po tých istých cestách oveľa lacnejšie.
Island a Nový Zéland už testujú budúcnosť
Island sa rozhodol, že nebude čakať, kým mu daňové príjmy z palív prepadnú na kritickú úroveň. Štát tam od januára zaviedol systém, pri ktorom zrušil spotrebná daň a vodičom spoplatnil každý najazdený kilometer. Podobným smerom sa pripravuje ísť aj Nový Zéland, pričom reformu plánuje pre všetky autá do 3,5 tony, bez ohľadu na typ motora a výkon. Na prvý pohľad ide o jednoduché riešenie, v praxi však otvára množstvo etických a sociálnych otázok.
Rovnaká sadzba pre mestský hatchback a veľké rodinné SUV totiž mnohým pripadá ako nespravodlivé rozdelenie bremena. Malé auto má nižšiu hmotnosť a cestu opotrebúva menej, zatiaľ čo ťažké vozidlo vytvára väčšie zaťaženie povrchu a produkuje viac mikročastíc z pneumatík a bŕzd. Odborníci preto navrhujú, aby sa pri kilometrovom poplatku zohľadňovala minimálne hmotnosť, prípadne aj typ použitej technológie, inak môže pôvodne férová myšlienka vytvoriť nové nespravodlivosti.
GPS, tachometer a strach zo sledovania
Najväčší oriešok predstavuje spôsob, ako kilometre spočítať. Ak by systém fungoval cez povinné sledovanie GPS, štát by získal presné údaje o trase každého vozidla. To síce umožní veľmi presný výber poplatkov a dokonca rozlíšenie medzi jazdou po diaľnici a po okreske, ale súčasne vzbudzuje obavy z digitálneho dohľadu. V krajinách, ktoré takýto model testujú, už zaznievajú hlasy, že štát toho sleduje príliš veľa.
Alternatívou sú pravidelné odpisy z tachometra, napríklad pri technických kontrolách alebo raz ročne na daňovom úrade. Tento prístup síce lepšie chráni súkromie, ale otvára dvere podvodníkom a manipuláciám s údajmi, čo priznáva aj samotná polícia. Vodiči pritom často požadujú, aby mali prehľad, kto presne ich údaje spracúva a ako dlho budú uchovávané. Bez vysokej miery transparentnosti a jasných pravidiel uchovávania dát bude akýkoľvek systém kilometrového poplatku politicky krehký.
Prečítajte si tiež
Rodiny, firmy a slovenské dilemy
Pre domácnosti by mohol nový model znamenať jednoduchšie plánovanie rozpočtu. Vodiči, ktorí trávia väčšinu času v meste, by pri správne nastavených sadzbách mohli platiť menej než dnes, zatiaľ čo denný dochádzajúci alebo kuriér by zaplatil viac. Firmy s veľkými flotilami áut by na druhej strane získali jasnejší prehľad o nákladoch, keďže mesačná faktúra by priamo odrážala počet najazdených kilometrov a účtovníci by dokázali presnejšie vyhodnocovať efektivitu jázd.
Na Slovensku sa zatiaľ ide opatrným tempom. Štát dnes stále stavia na príjmoch z benzínu a nafty, hoci v niektorých okresoch narástol podiel elektromobilov za pár rokov o 90 percent. Ministerstvo financií síce oficiálne nepredstavilo konkrétny plán, ekonomickí analytici však očakávajú, že prvé návrhy spoplatnenia podľa nájazdu prídu v momente, keď príjmy z klasických palív klesnú pod hranicu, pri ktorej už nebude možné udržiavať cesty bez výrazného zadlžovania.
