Rumunsko otvorilo v roku 2024 takmer 200 kilometrov nových rýchlostných komunikácií a jeho diaľničná sieť na začiatku roka 2026 presiahla 1 400 kilometrov. Slovensko s 976 kilometrami diaľnic a rýchlostných ciest pridáva nové úseky v jednotkách kilometrov ročne.
Krajina, ktorú stredná Európa donedávna vnímala s istou dávkou nadradenosti, dnes buduje infraštruktúru tempom, aké je pre Slovensko nedosiahnuteľné. Za rumunským úspechom stojí kombinácia legislatívnych zmien, efektívneho čerpania európskych fondov a domáceho stavebného sektora, ktorý dokáže mobilizovať tisíce ľudí na viacerých úsekoch súčasne.
Od 113 kilometrov k systémovej výstavbe
Po páde režimu v roku 1989 disponovalo Rumunsko len približne 113 kilometrami diaľnic. Investície do cestnej siete boli dlhodobo potláčané, pretože štát uprednostňoval splácanie zahraničného dlhu. Deväťdesiate roky tiež nepriniesli zlepšenie. Prechod k trhovej ekonomike sprevádzali korupčné škandály a nekoncepčné rozhodnutia.
Vstup do Európskej únie v roku 2007 situáciu výrazne zmenil. Rumunsko vybudovalo systém, ktorý mu umožnil čerpať európske fondy a premieňať ich na konkrétne dopravné projekty. Nové diaľnice a rýchlostné cesty dnes prepájajú regióny, posilňujú logistiku a zapájajú krajinu do európskych obchodných tokov. Rozvoj infraštruktúry sa podľa odborných štúdií stal hlavným motorom rumunského HDP, pričom priamo súvisí s nárastom zahraničného obchodu a prílevom investícií.
Bolestivé lekcie s miliardami
Cesta k dnešným výsledkom však nebola priamočiara. Počiatočné zlyhania poslúžili ako tvrdá škola. Kontroverzná zmluva s americkým Bechtelom na výstavbu Transylvánskej diaľnice skončila predraženými úsekmi a arbitrážami. Práve tieto skúsenosti však prinútili Rumunsko zmeniť prístup.
Medzi rokmi 2012 a 2020 krajina radikálne prerobila stavebné zákonodarstvo. Zjednodušila vyvlastňovacie procesy, ktoré predtým trvali roky, a zaviedla prísne štandardy pre environmentálne povolenia, čím eliminovala nekonečné súdne spory. Zmenila sa aj filozofia. Namiesto izolovaných úsekov začali projektanti navrhovať ucelené koridory, čo umožnilo pripravovať tendre na stovky kilometrov naraz.
V roku 2014 otvorili len 28 kilometrov. V zákulisí sa však už pripravovali projekty, ktoré mali priniesť úplne iné čísla. Rumunsko pochopilo, že dobehnúť Západ vyžaduje viac, než len pár úsekov ročne. Potrebovali stovky kilometrov.
Zlom prišiel len nedávno
Záver roka 2024 priniesol hmatateľné výsledky dlhodobého úsilia. Za vysokým tempom výstavby stojí aj domáci stavebný sektor, predovšetkým skupina okolo Dorinela Umbrărescu, označovaná ako „fenomén UMB“. Táto skupina dokázala to, čo veľké medzinárodné korporácie často nezvládali. Zmobilizovala tisíce robotníkov a stovky strojov pracujúcich v 24-hodinových zmenách na viacerých úsekoch súčasne.
Jedným z kľúčových projektov je diaľnica A7, ktorá postupne prepája historicky menej rozvinuté regióny s hlavnými dopravnými koridormi. Systematické plánovanie v kombinácii so schopnosťou realizácie, ktorá sa v posledných rokoch výrazne zlepšila, posunulo Rumunsko do pozície, v akej ho ešte pred desaťročím málokto očakával.
Slovenských 14 rokov trápenia
Slovensko eviduje 976 kilometrov diaľnic a rýchlostných ciest. Na papieri to nevyzerá zle. Tempo pribúdania nových úsekov už tak pozitívne nepôsobí. Kým Rumunsko otvára desiatky až stovky kilometrov ročne, Slovensko ich počíta v jednotkách a projekty rozkladá na celé desaťročia.
Najväčšou brzdou nie je technická náročnosť, ale čas. Proces od prvotnej štúdie po uvedenie do prevádzky sa natiahol na približne 14 rokov. Roky trvajúce povoľovania, opakované posudzovania a neustále zmeny v príprave projektov vytvárajú prostredie, v ktorom sa aj kľúčové úseky menia na príbehy bez konca.
Tunel Višňové je v tomto smere ukážkovým a zároveň odstrašujúcim príkladom. Projekt sprevádzali prestávky, zmeny zhotoviteľov a technické komplikácie.
