Nedávne narušenia vzdušného priestoru Poľska ruskými dronmi a Estónska stíhačkami odhalili nové bezpečnostné výzvy pre východné krídlo NATO. Tieto incidenty ukázali, že obrana proti lacným a masovo nasadzovaným dronom je neefektívna a extrémne drahá, čo vyvolalo na Slovensku búrlivú debatu o stave našej vlastnej protivzdušnej obrany. Téme sa venujú Správy STVR.
Spor o obranyschopnosť: Sme bezradní?
Otázka pripravenosti Slovenska čeliť podobným hrozbám sa stala predmetom ostrých politických sporov. Prezident Peter Pellegrini a minister obrany Robert Kaliňák tvrdia, že Slovensko po darovaní systému S-300 a stíhačiek MiG-29 na Ukrajinu nemá prakticky žiadne prostriedky protivzdušnej ochrany. Zodpovednosť za tento stav pripisujú predchádzajúcim vládam, ktoré podľa nich konali nezodpovedne, keďže náhrada za tieto systémy ešte nebola plne zabezpečená.
Naopak, bývalí ministri obrany Jaroslav Naď a Martin Sklenár tieto tvrdenia odmietajú. Argumentujú, že systém S-300 by bol proti malým dronom neúčinný a stíhačky MiG-29 boli po začiatku vojny prakticky neopraviteľné, keďže sme boli závislí od ruských technikov. Zdôrazňujú, že Slovensko stále disponuje systémami ako KUB, ručnými systémami Igla a darovaným systémom Mantis z Nemecka.
Generálny štáb Ozbrojených síl SR ponúka pragmatickejší pohľad. Náčelník Daniel Zmeko pripúšťa, že naše národné prostriedky majú svoje limity, no zdôrazňuje, že nie sme sami a naša obrana je súčasťou integrovaného systému NATO, ktorý zabezpečuje ochranu nášho vzdušného priestoru.
Problém efektivity
Bezpečnostní analytici upozorňujú na ďalší zásadný problém, ktorý odhalil incident v Poľsku. Používanie moderných stíhačiek a drahých rakiet v hodnote státisícov až miliónov eur na likvidáciu dronov za pár desiatok tisíc eur je ekonomicky neudržateľné.
Bezpečnostný analytik Radovan Bránik varoval, že náklady na takúto obranu môžu byť až 120-násobne vyššie ako hodnota zničeného cieľa.
Budúcnosť obrany
Experti aj armáda sa zhodujú, že staré sovietske systémy neboli nikdy navrhnuté na boj proti dronom a budúcnosť patrí novým technológiám. Vláda finalizuje nákup poľského systému Piorun, ktorý nahradí zastarané Igly, a pokračuje v obstarávaní izraelského systému Barak. Prvé slovenské stíhačky F-16 by mali byť plne bojaschopné začiatkom budúceho roka.
Náčelník generálneho štábu Zmeko vidí budúcnosť v špecializovaných antidronových systémoch alebo kamikadze dronoch, ktoré dokážu nepriateľský dron identifikovať a zničiť priamym nárazom, čo je oveľa efektívnejšie. Podľa analytikov vojna na Ukrajine zmenila pravidlá a všetky moderné armády, vrátane tej slovenskej, budú musieť masívne investovať do budovania vlastných dronových a protidronových jednotiek.
Čo vlatne je NATO?
NATO (Organizácia Severoatlantickej zmluvy) je v prvom rade politicko-vojenská aliancia, ktorej základným kameňom je princíp kolektívnej obrany. V jednoduchosti to znamená, že členské štáty sa zaviazali navzájom si pomôcť v prípade, že by bol niektorý z nich napadnutý.
V reakcii na narušenia vzdušného priestoru, ako sú tie nedávne, má NATO zavedený presný a odstupňovaný systém reakcií, ktorý sa opiera o články 4 a 5.
Krok za krokom
Keď dôjde k narušeniu vzdušného priestoru členskej krajiny, prvou a okamžitou reakciou je vojenská odpoveď. V rámci misie Air Policing sú okamžite vyslané pohotovostné stíhačky (napríklad z Nemecka, Talianska či Poľska), ktoré majú za úlohu neidentifikované lietadlo alebo dron nájsť, vizuálne identifikovať a bezpečne ho eskortovať preč z aliančného vzdušného priestoru. Tento krok je rutinnou a obrannou záležitosťou.
Ak je však incident vážnejší, opakuje sa, alebo ak ho napadnutá krajina vníma ako priame ohrozenie svojej bezpečnosti, prichádza na rad článok 4. Jeho aktivácia, ku ktorej v poslednej dobe siahlo Poľsko aj Estónsko, nie je vyhlásením vojny, ale žiadosťou o mimoriadne konzultácie.
V praxi to znamená, že sa v Bruseli zíde Severoatlantická rada, kde všetky členské štáty spoločne posúdia situáciu a dohodnú sa na spoločnom politickom a prípadne aj vojenskom postupe. Výsledkom môže byť napríklad posilnenie leteckého hliadkovania, rozmiestnenie ďalších systémov protivzdušnej obrany v regióne, alebo spoločné diplomatické vyhlásenie, ktoré odsúdi konanie agresora. Cieľom je ukázať jednotu a odhodlanie brániť sa.
Najzávažnejším nástrojom, ktorý však prichádza do úvahy až v extrémnych prípadoch, je článok 5. Toto je samotné jadro NATO – princíp kolektívnej obrany, ktorý hovorí, že ozbrojený útok na jedného člena sa považuje za útok na všetkých. Jeho aktivácia by znamenala spoločnú vojenskú odpoveď celej Aliancie.
Je však dôležité zdôrazniť, že narušenie vzdušného priestoru dronom alebo stíhačkou, hoci je nebezpečné a provokatívne, nespĺňa podmienky na aktiváciu článku 5. Ten by prišiel na rad len v prípade jednoznačného a rozsiahleho ozbrojeného útoku na územie členskej krajiny, napríklad cieleného bombardovania alebo invázie.
NATO reaguje na takéto hrozby stupňovito. Začína okamžitou vojenskou reakciou (vyslanie stíhačiek), pokračuje vážnymi politickými konzultáciami, ak je hrozba pretrvávajúca (článok 4), a až v najkrajnejšom prípade by pristúpilo ku kolektívnej vojenskej obrane (článok 5). Súčasné incidenty s dronmi sú teda vnímané ako vážne provokácie, ktoré testujú ostražitosť a jednotu Aliancie a oprávnene vedú k aktivácii článku 4, no nie sú považované za otvorený vojenský útok.
