Správy, ktoré si posielate s rodinou, priateľmi, lekárom alebo právnikom, chráni slovenská ústava rovnako ako kedysi listy v obálke. Štát ich nesmie čítať len tak, pričom ten, kto to urobí bez oprávnenia, môže skončiť aj vo väzení. Ochrana však nie je ani úplne absolútna. Polícia pri vážnych trestných činoch a tajné služby pri ohrození bezpečnosti štátu môžu komunikáciu odpočúvať, vždy však so súhlasom sudcu a len na obmedzený čas. Ako to teda funguje? Sú vaše správy naozaj súkromné?
Debata o tom, či môže niekto čítať naše správy, sa v posledných rokoch točí najmä okolo európskeho návrhu, ktorému sa hovorí Chat Control. Oveľa častejšie sa však týka bežných vyšetrovaní. Na Slovensku súdy každý rok posudzujú viac ako tisíc žiadostí o nasadenie odpočúvania a podobnej techniky. A väčšine z nich skutočne vyhovejú. Aby však bolo maximálne jasné, čo z toho vyplýva pre bežného človeka, treba začať tým, prečo sú správy vôbec chránené.
Prečo je súkromná komunikácia naozaj súkromná?
Základ je v článku 22 ústavy, ktorý zaručuje listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností aj ochranu osobných údajov. Nikto ich nesmie porušiť, výnimkou sú len prípady, ktoré ustanoví zákon. Ochrana sa výslovne vzťahuje aj na správy podávané, respektíve posielané telefónom alebo iným podobným zariadením. Dnes teda táto legislatíva pokrýva aj e-maily, SMS či četové aplikácie. Podobné pravidlá obsahuje aj Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý v článku 8 chráni súkromný život a korešpondenciu.
Logika, ktorá tu funguje, je vo svojej podstate celkom jednoduchá. Ak by ste museli počítať s tým, že vaše správy niekto číta, začali by ste si dávať pozor, čo píšete lekárovi, advokátovi alebo novinárovi. Štát má navyše oveľa viac moci ako jednotlivec a informácie zo súkromných rozhovorov by sa dali ľahko zneužiť proti politickým oponentom alebo nepohodlným ľuďom. Preto platí, že zásah do súkromia musí byť výnimkou, musí ho výslovne povoliť zákon a musí byť primeraný tomu, čo sa ním má dosiahnuť. A samozrejme, nejde tu len o štát. Trestný zákon v § 196 stíha každého, kto úmyselne poruší tajomstvo informácie prenášanej cez elektronickú komunikačnú službu alebo neverejný prenos počítačových údajov. Hrozia za to až tri roky väzenia. Ak to urobí zamestnanec operátora alebo pošty, trest je jeden až päť rokov.
Môžu odpočúvať, ale len pri vážnych trestných činoch
Azda najznámejšou výnimkou je odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku. Polícia ho môže použiť v konaní o zločine, teda o úmyselnom trestnom čine s hornou hranicou trestu nad päť rokov, ďalej pri korupcii, extrémizme, zneužití právomoci verejného činiteľa, legalizácii príjmu z trestnej činnosti a pri trestných činoch, ktoré musí Slovensko stíhať na základe medzinárodnej zmluvy. Zároveň musí byť dôvodné predpokladať, že sa tak zistia skutočnosti dôležité pre trestné konanie.
O odporúčaní však nerozhoduje polícia sama osebe. Pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vydáva príkaz sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, pred súdom predseda senátu. Ak vec neznesie odklad, môže príkaz vydať aj prokurátor, sudca ho však musí potvrdiť najneskôr do 24 hodín. Inak príkaz stráca platnosť. A keď sa tak stane, získané informácie sa nesmú použiť, musia sa zničiť. Odpočúvanie pritom môže trvať najviac šesť mesiacov. Sudca ho ale môže na návrh prokurátora predĺžiť vždy o ďalšie dva mesiace, a to aj opakovane. Príkaz musí byť písomný, odôvodnený a vydaný osobitne pre každé telefónne číslo alebo zariadenie. Ak dôvody pominú, polícia musí odpočúvanie ukončiť aj skôr. Rovnaké pravidlá platia aj pre obsah a prevádzkové údaje, ktoré sa v reálnom čase prenášajú cez počítačové systémy, teda aj pre komunikáciu cez internet.

Záznamy, v ktorých sa nenašlo nič dôležité pre trestné konanie, sa musia bez meškania zničiť. Zničiť sa musí aj záznam rozhovoru obvineného s jeho obhajcom. Človeka, ktorého polícia odpočúvala a ktorý nemá právo nahliadnuť do spisu, musí štát o zničení záznamu informovať do troch rokov od skončenia trestného stíhania. Výnimkou sú najzávažnejšie zločiny, prípady organizovaných a teroristických skupín a situácie, keď by informácia mohla zmariť konanie.
Často stačí vedieť len to, kto komu volal
Polícia teda môže odpočúvať vašu komunikáciu, no často to ani netreba. V mnohých prípadoch jej stačia takzvané metadáta, teda kto komu volal alebo písal, kedy a odkiaľ. Tieto údaje od operátorov získava podľa § 116 Trestného poriadku. Podmienky sú miernejšie ako pri odpočúvaní, ide totiž o úmyselný trestný čin s hornou hranicou trestu najmenej tri roky alebo o vybrané trestné činy, napríklad podvod. Príkaz však aj tu vydáva sudca na odôvodnený návrh prokurátora a taktiež len vtedy, ak sa rovnaký účel nedá dosiahnuť inak.
Znázorniť to možno na prípade, ktorý v roku 2020 riešil Ústavný súd. Okresný súd Prešov pri vyšetrovaní vydierania nariadil spoločnosti Slovak Telekom vydať záznamy o hovoroch a správach z konkrétnej SIM karty. Dotknutý človek namietal, že príkaz nebol riadne odôvodnený, Ústavný súd však jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Inak je to ale v prípade, ak polícia priamo zaistí váš telefón. Najvyšší súd v roku 2017 rozhodol, že ak ho polícia získala zákonne, napríklad pri domovej prehliadke na príkaz sudcu, na získanie hovorov a správ z neho už nepotrebuje osobitný príkaz podľa § 116. Ten sa týka len údajov, ktoré polícia žiada od operátorov.
Aj tajné služby potrebujú súhlas
Slovenská informačná služba či Vojenské spravodajstvo nevyšetrujú konkrétne trestné činy, ale chránia bezpečnosť a obranu štátu. Informačno-technické prostriedky, teda odpočúvanie, sledovanie či skryté nahrávanie, môžu použiť podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. Vždy na to potrebujú vopred písomný súhlas sudcu krajského súdu, prípadne Špecializovaného trestného súdu. Okrem toho ich môžu nasadiť len vtedy, ak by inak bolo zistenie potrebných informácií neúčinné alebo podstatne komplikované. Samotný súhlas platí najviac šesť mesiacov a predĺžiť ho možno zakaždým najviac o ďalších šesť mesiacov, opäť len so súhlasom sudcu. Záznamy, ktoré sa ukážu byť nepotrebné, sa musia zničiť. Ak má niekto podozrenie, že ho tajná služba odpočúva, môže sa obrátiť na osobitnú komisiu parlamentu, ktorá dohliada na používanie týchto prostriedkov.

No hoci sme už viackrát spomenuli schvaľovanie sudcom, stále sme nevysvetlili, ako často takýto súhlas naozaj padne. Samozrejme, nie je to automatický proces. SIS za rok 2024 podala 340 žiadostí. Sudca z nich 34, teda asi desatinu, zamietol. O rok skôr zamietol 50 z 395 žiadostí. Polícia v roku 2024 žiadala o súhlas 971-krát a dostala ho v 899 prípadoch, finančná správa podala 75 žiadostí a súhlas získala v 73. Podľa výročných správ nedošlo v roku 2024 ani v jednom prípade k nezákonnému použitiu.
Šifrovanie a cezhraničná spolupráca
O čosi komplikovanejšie je to pri aplikáciách, ktoré správy šifrujú od odosielateľa až po príjemcu (end-to-end). Obsah takých správ často nemá ani samotný poskytovateľ, takže ho logicky nemôže vydať. Polícia sa preto niekedy dostane k správam priamo v zariadení. Najznámejším príkladom je služba EncroChat, ktorá ponúkala šifrované telefóny a často ju používali zločinci, napríklad pri obchode s drogami. Francúzska polícia s pomocou holandských expertov a so súhlasom vyšetrujúceho sudcu nainštalovala do telefónov cez falošnú aktualizáciu špeciálny softvér, vďaka čomu mohla v reálnom čase čítať správy tisícov používateľov. Nemecká polícia potom získala údaje o používateľoch cez server Europolu.
Súdny dvor EÚ 30. apríla 2024 rozhodol, že takéto preniknutie do telefónov je odpočúvaním a štát, ktorý ho robí, musí o ňom informovať krajinu, kde sa sledovaná osoba nachádza. Ak sa obvinený nemôže k takýmto dôkazom účinne vyjadriť a mohli by rozhodujúco ovplyvniť výsledok konania, súd ich nesmie zohľadniť.
Nayše, od 18. augusta 2026 platí v EÚ aj nariadenie o elektronických dôkazoch. Justičné orgány podľa neho môžu žiadať údaje priamo od poskytovateľov služieb v inej členskej krajine a tí ich musia vydať do 10 dní, v naliehavých prípadoch do ôsmich hodín. Obsah správ a prevádzkové údaje však možno žiadať len pri trestných činoch s hornou hranicou trestu najmenej tri roky alebo pri vybraných závažných činoch, ako je terorizmus, kybernetická kriminalita či sexuálne zneužívanie detí. Krajina, v ktorej poskytovateľ údaje vydáva, musí byť o takom príkaze informovaná a môže ho odmietnuť, ak by zjavne porušoval základné práva.

Plošné sledovanie zastavili, no stále to skúšajú
Všetky spomínané nástroje majú spoločné tú vec, že sú zamerané na konkrétnych ľudí a konkrétne prípady. Na plošné sledovanie súdy reagujú oveľa prísnejšie. Slovenskí operátori museli kedysi uchovávať údaje o komunikácii všetkých zákazníkov, pri internete šesť mesiacov a pri ostatnej komunikácii 12 mesiacov. Na návrh 31 poslancov Ústavný súd 29. apríla 2015 rozhodol, že tieto pravidlá sú v rozpore s ústavou. Súdny dvor EÚ ešte predtým vyhlásil za neplatnú európsku smernicu, z ktorej tieto pravidlá vychádzali.
Členské štáty by však boli najradšej, keby sa vrátili pôvodné pravidlá. Podľa dokumentu dánskeho predsedníctva Rady EÚ z novembra 2025 by sa údaje mali uchovávať šesť mesiacov až rok, pričom štáty chcú, aby sa povinnosť týkala aj četovacích aplikácií, cloudových služieb či VPN. Nejde ani tak o obsah správ, ale skôr o to, kto s kým komunikoval, kedy a odkiaľ. Návrh zákona mala Európska komisia predstaviť v polovici roka 2026, v apríli ho však ešte nemala hotový.
V súčasnosti v tomto smere priťahuje najviac pozornosti takzvaný Chat Control. Dočasné pravidlá, ktoré platia do 3. apríla 2028, firmám len dovoľujú dobrovoľne hľadať materiál so sexuálnym zneužívaním detí, nevzťahujú sa však na správy chránené šifrovaním od odosielateľa po príjemcu. O trvalom nariadení sa stále rokuje.
Takže sumarizácia. Ak nie ste podozriví zo závažného trestného činu ani neohrozujete bezpečnosť štátu, nikto nemá právo čítať vaše správy. Aj keď sa tak stane, musí o tom vopred rozhodnúť sudca, zásah je časovo obmedzený a nepotrebné záznamy sa musia zničiť. Slabším miestom sú skôr metadáta, ktoré o vás prezradia, s kým a kedy komunikujete, a tlak na ich plošné uchovávanie, ktorý akosi nie a nie utíchnuť.

