Ľudia s vyššími príjmami posielajú do Sociálnej poisťovne každý mesiac nemalé peniaze. Logicky by sa tak dalo čakať, že na staré kolená im štát túto štedrosť vráti v podobe primerane vysokého dôchodku. Slovenský penzijný systém však takto nefunguje. Funguje na princípe solidarity, ktorý síce má pekný úmysel, no nie je výhodný úplne pre všetkých.
Pre ľudí, ktorí majú nadpriemerné platy, to znamená, že pri výpočte dôchodku sa na časť ich zárobkov jednoducho neprihliadne. Už dnes je rozdiel medzi zaplatenými odvodmi a reálnou penziou celkom značný, pričom v najbližších rokoch sa situácia ešte viac zhorší. Ale prečo?
Najskôr treba pochopiť základný vzorec na výpočet penzie, ktorý sa skladá z troch dôležitých častí. Štát vynásobí váš priemerný osobný mzdový bod, celkový počet odpracovaných rokov a aktuálnu dôchodkovú hodnotu. Dôležitý je v hlavne osobný mzdový bod, ktorý ukazuje, ako si váš plat stojí voči priemernej mzde na Slovensku. Ak zarábate presne priemernú sumu, váš bod má hodnotu jeden. Z čisto matematického hľadiska by ste teda pri dvojnásobnom plate mali mať bod dva a pri trojnásobnom až tri.
Dostanete viac, no nie toľko, koľko by ste čakali
No ako sme spomenuli, v skutočnosti takto výpočet nefunguje. Voči ľuďom, ktorí zarábajú vyššie mzdy, je prísny a do istej miery aj neférový.
Štát vám totiž plnú hodnotu tohto mzdového bodu uzná len do úrovne 1,25. Z tej časti vášho platu, ktorá sa nachádza v rozmedzí od 1,25 až po trojnásobok priemernej mzdy, sa vám do dôchodku započíta iba 68 percent. Ak váš zárobok dokonca presahuje trojnásobok priemernej mzdy, na tieto peniaze štát pri výpočte penzie nepozerá vôbec. De facto ich ignoruje.
Človek, ktorý celý život zarábal dvojnásobok priemeru, tak vo finále nedostane koeficient dva, ale len 1,76. Pri trojnásobnom plate spadne hodnota z trojky na pomerne chabých 2,44. V preklade do ľudskej reči to znamená, že ak niekto napríklad podniká a zarába päťnásobok priemernej mzdy, z prvého piliera dostane na cent rovnaký dôchodok ako človek, ktorý zarábal len trojnásobok.
Tento nepomer ešte viac bije do očí vtedy, keď sa pozrieme na platné stropy pre odvody. V tomto roku platí, že maximálny vymeriavací základ pre sociálne odvody je nastavený až na 16 764 eur mesačne. Ľudia s naozaj vysokými príjmami tak platia odvody z obrovských súm, no na ich penzii sa to v podstate nijako neodrazí, teda aspoň nie pozitívne.
Prečo to ale štát robí? Odpoveďou je spomínaná solidarita. Z prebytočných peňazí štát v podstate financuje dôchodky pre tých občanov, ktorí zarábali podpriemerne, teda tých, ktorých mzdový bod nedosiahol ani jednotku.
Dôchodkový systém funguje na dlh
Tu ale vzniká ďalšia dôležitá otázka, a to tá, prečo vlastne takáto povinná solidarita existuje. Hlavným dôvodom je veľmi zlá finančná kondícia Sociálnej poisťovne. Náš prvý pilier funguje na priebežnom princípe, čo znamená, že peniaze, ktoré štát vyberie od dnešných zamestnancov, okamžite posiela súčasným seniorom. Tieto sumy však už dávno nestačia na pokrytie všetkých výdavkov. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) upozorňuje, že deficit systému sa momentálne drží na úrovni 1,5 percenta hrubého domáceho produktu (HDP).
Jozef Mihál, bývalý minister práce a expert na odvody, pritom nedávno poukázal na ešte jednu znepokojivú skutočnosť. Sociálna poisťovňa dokáže zo svojich fondov zaplatiť len asi desať mesačných výplat dôchodkov. Štát však seniorom posiela dvanásť riadnych výplat a k tomu navyše ešte trinásty dôchodok.
V rozpočte tak každý rok vzniká diera vo výške okolo 2,5 miliardy eur. Keďže dva riadne a jeden trinásty dôchodok nemáme z čoho zaplatiť, financujeme ich na dlh. Chýbajúce miliardy musí štát dopĺňať z bežného rozpočtu, čím umelo navyšuje verejný dlh. Logicky, peniaze potom chýbajú v iných dôležitých oblastiach.
A bude to ešte horšie
Ak tajne dúfate, že sa situácia časom zlepší, demografické odhady vás rýchlo vyvedú z omylu. Problém sa s odchodom silných povojnových generácií ešte viac vyostrí. Ľudí sa rodí čoraz menej, vek dožitia sa predlžuje. RRZ odhaduje, že do roku 2060 prídeme o pätinu svojej pracovnej sily. Deficit dôchodkového systému by sa do tohto roku mohol prepadnúť až na 3,9 percenta HDP.
Pre budúcich politikov to znamená len jedno. Budú musieť prijímať mimoriadne ťažké a nepopulárne kroky, aby systém vôbec udržali pri živote. Pravdepodobne nás čaká ďalšie zvyšovanie odvodov, posúvanie veku odchodu do penzie či pomalšie zvyšovanie dôchodkov. Pre ľudí s vyššími príjmami to zrejme prinesie ešte tvrdšie krátenie ich budúcich penzií cez posilnenú solidaritu.
Mať dnes výborný plat teda rozhodne nie je garanciou toho, že na staré kolená nebudete musieť počítať každé euro.
Musíte si pomôcť sami
Dobrou správou však je, že čím skôr lepšie zarábajúci pochopia funkcionalitu dôchodkového systému a zistia, že k nim nie je úplne férový, tým skôr sa môžu adekvátne zariadiť.
Asi nebude veľmi rozumné spoliehať sa iba na to, čo im raz na účet pošle štát. Ak sa potvrdia negatívne prognózy, mohli by ostať úplne bez peňazí, keďže dlhodobá neudržateľnosť nezriedka vedie ku krachu.
Čiastočnou pomocou môže byť druhý pilier, hoci z povinných 18-percentných odvodov do neho v roku 2026 idú len štyri percentá. Zvyšných 14 percent zhltne priebežný systém. Výhodou druhého piliera pre bohatších je však (aspoň) to, že sa im tam nasporené peniaze nijako nekrátia, teda sa zhodnocujú v plnej výške. Samotný druhý pilier však na udržanie doterajšieho životného štandardu určite stačiť nebude.
Mnohí experti sa zhodujú na tom, že kľúčom k spokojnej starobe je budovanie vlastného majetku cez pravidelné investovanie. Čím skôr začnete, tým viac peňazí vám vygeneruje efekt zloženého úročenia.
Postupne si tak viete vytvoriť silný kapitál, ktorý vám na dôchodku vykryje ten obrovský výpadok príjmov spôsobený štátnymi škrtmi. Na začiatok pritom naozaj nepotrebujete voľné tisíce eur, stačí začať aj s menšími, no pravidelnými sumami. Pri investovaní je oveľa dôležitejšia vytrvalosť a schopnosť nechať peniaze dlhodobo pracovať za vás. Vždy však myslite na zlaté pravidlo, že investovať by ste mali len také peniaze, o ktoré si môžete dovoliť prísť.
