Slovensko predložilo svoj národný energetický a klimatický plán do Bruselu s deväťmesačným oneskorením a teraz čelí ostrej kritike. Európska komisia upozorňuje, že ak krajina nezvýši tempo transformácie, jej priemysel môže do roku 2030 prísť o konkurencieschopnosť a o časť výroby. Napriek ambícii znížiť emisie o 64,3 percent sa v dokumente objavujú závažné nedostatky, ktoré spochybňujú reálnu pripravenosť Slovenska na zelenú éru.
Kapitoly
Vláda argumentuje princípom „hodnota za peniaze“ a tvrdí, že príliš rýchla dekarbonizácia by mohla ohroziť pracovné miesta a export. Komisia však oponuje, že takéto nastavenie prinesie len vyššie účty za energiu a väčšiu závislosť od fosílnych palív. Pre podniky to znamená neistotu aj riziko, že bez dostupnej zelenej elektriny uviaznu v minulosti.
Dekarbonizácia bez jasného plánu
Najväčšou slabinou je podľa Komisie priemyselná transformácia. Slovensko síce chce elektrifikovať výrobu, no neuvádza, ako zabezpečí dostatok obnoviteľnej energie. Chýba detailný prehľad investícií a sektorových priorít od hutníctva po chémiu. Firmy tak nevedia, ktoré technológie majú podporu ani z akých fondov majú čerpať. Bez funkčného rámca sa prechod na bezemisnú výrobu mení na prázdne vyhlásenie.
Brusel pripomína, že Slovensko má k dispozícii obrovské prostriedky z Modernizačného fondu aj plánu obnovy, no nedokáže ich nasmerovať. Neexistuje systém, ktorý by zaručil koordináciu medzi rôznymi dotáciami, a nie je zrejmé, ako sa tieto prostriedky majú premeniť na konkrétne projekty. Riziko „úniku uhlíka“ teda rastie, keďže výrobcovia môžu presúvať investície tam, kde majú jasnejšie podmienky.
Sme neefektívni a málo sa snažíme
Podľa hodnotenia Komisie Slovensko podceňuje aj úlohu úspor energie. Napríklad pri konečnej spotrebe stanovilo hranicu 9,6 milióna ton ropného ekvivalentu, hoci výpočty Únie ukazujú, že by malo ísť o 8,7 milióna. Čím nižšie číslo, tým vyššia úroveň efektívnosti. Vláda teda smeruje k menej ambicióznym úsporám, než vyžaduje európsky rámec. Bez kvalitných prepočtov však nemožno hovoriť o spolupráci, ktorá prinesie stabilné ceny pre podniky aj domácnosti.
Rovnako slabý je aj cieľ pre obnoviteľné zdroje, iba 25 percent podielu na konečnej spotrebe energie. Európska komisia pritom očakáva aspoň 35 percent. Rozdiel desiatich bodov predstavuje stovky megawattov chýbajúcej kapacity, ktoré by mohli zásobovať slovenský priemysel. Argumenty o geografických limitoch Brusel odmieta a poukazuje na krajiny s podobnými podmienkami, ktoré dokázali výstavbu veterných a solárnych elektrární urýchliť vďaka reformám povoľovania.
Ružové okuliare môžu spôsobiť kolaps
Európska exekutíva kritizuje aj to, že Slovensko zatiaľ nepodporuje dlhodobé kontrakty pre dodávky zelenej elektriny. PPA a CfD zmluvy, ktoré v iných krajinách bežne fungujú, by pomohli stabilizovať ceny a znížiť riziko investícií. Bez nich zostávajú podniky odkázané na trh, kde ceny kolíšu a brzdia modernizáciu výrobných procesov. Takáto neistota podľa Komisie odrádza investorov aj banky.
Okrem chýbajúcich trhových nástrojov Brusel upozorňuje na nepresné výpočty a optimistické scenáre v dátach. Predpoklady o prirodzenom poklese emisií či nadhodnotený prínos niektorých opatrení vedú podľa hodnotenia k nereálnym záverom. Ak Slovensko neaktualizuje metodiku a nezačne počítať s pomalšími technologickými zmenami, hrozí, že za desať rokov nesplní vlastné záväzky a príde o dôveru investorov.
Komisia odporúča, aby vláda prepracovala plán so zreteľom na finančné zdroje a realistické možnosti. Krajina má stále šancu využiť zelenú vlnu na modernizáciu priemyslu a vytvoriť nové trhy. Ak však zostane pri opatrných cieľoch, môže sa stať, že o strategické investície a pracovné miesta sa v nasledujúcom desaťročí podelí s aktívnejšími susedmi.
