Myšlienka znížiť počet vyšších územných celkov (VÚC) z ôsmich na štyri rozdeľuje slovenskú verejnosť takmer na polovicu. Podľa najnovšieho reprezentatívneho prieskumu agentúry AKO pre TASR s návrhom súhlasí 40,7 percenta opýtaných, zatiaľ čo za nezmenené samosprávne kraje, resp. ich počet, hlasuje 42,8 percenta. Podpora a odpor voči tejto reforme zároveň do veľkej miery kopírujú politické preferencie voličov, píše denník Teraz.sk.
Dva hlavné tábory
Agentúra AKO v reprezentatívnom prieskume pre tlačovú agentúru TASR zisťovala postoj verejnosti k návrhu na zníženie počtu krajov z aktuálnych osem na štyri, konkrétne na bratislavský, západoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský VÚC. Zber dát prebiehal od 8. do 22. septembra na vzorke 1 000 respondentov.
Výsledky ukázali, že slovenská spoločnosť nie je v tejto otázke jednotná. Za štyri samosprávne kraje hlasuje celkovo 40,7 percenta opýtaných, z toho 19,6 % úplne a 21,1 % skôr súhlasí.
Naopak, proti zníženiu počtu VÚC sa postavilo 42,8 percenta respondentov, pričom 24,3 % vyjadrilo úplný nesúhlas a 18,5 % skôr nesúhlasí. Zvyšných 15 percent opýtaných sa nevedelo vyjadriť a 1,5 percenta odmietlo odpovedať.
Názor kopíruje politické sympatie
Prieskum odhalil, že postoj k reforme územného členenia výrazne súvisí s politickými preferenciami respondentov. Iba štyri samosprávne kraje majú vysokú podporu medzi voličmi strán Smer-SD, SNS, Republika a Maďarská aliancia.
Naopak, proti tejto zmene sa nadpriemerne často stavajú voliči strán Progresívne Slovensko, KDH, Hnutie Slovensko, SaS a Demokrati. Voliči strany Hlas-SD sú v tejto otázke rozdelení a ich názory sa nachádzajú v oboch táboroch.
Štyri samosprávne kraje: Čo by to znamenalo?
Zníženie počtu samosprávnych krajov z osem na štyri by predstavovalo najzásadnejšiu reformu územného usporiadania Slovenska od ich vzniku. Nejde len o technickú zmenu na mape, ale o hlboký zásah do fungovania regionálnej politiky, prerozdeľovania financií a vzťahu medzi štátom, regiónmi a občanmi.
Hlavnou výhodou, ktorú majú štyri samosprávne kraje priniesť, je efektivita a úspora verejných financií. Zlúčenie ôsmich úradov VÚC, ôsmich regionálnych parlamentov a zníženie počtu predsedov krajov (županov) a poslancov by logicky viedlo k zníženiu administratívnych nákladov na ich platy a prevádzku.
Väčšie a silnejšie samosprávne kraje by tiež mohli efektívnejšie riadiť veľké strategické projekty, napríklad v oblasti dopravy, zdravotníctva či regionálneho rozvoja, ktoré dnes často narážajú na hranice menších VÚC. Takéto veľké celky by mali aj silnejšiu pozíciu pri rokovaniach s centrálnou vládou alebo pri čerpaní eurofondov a mohli by si dovoliť zamestnať kvalitnejších odborníkov, čo by viedlo k profesionalizácii správy.
Aké sú hrozby?
Na druhej strane, táto reforma so sebou prináša aj značné riziká. Najväčším rizikom je centralizácia moci a jej vzdialenie od občana. Kým dnes má napríklad Banská Bystrica, Trnava alebo Prešov svoje vlastné regionálne centrum, po novom by sa rozhodnutia týkajúce sa týchto oblastí presunuli do jedného, vzdialenejšieho krajského mesta.
To by mohlo viesť k strate regionálnej identity a pocitu, že o lokálnych problémoch sa rozhoduje „niekde ďaleko“ bez znalosti miestnych pomerov. Znížil by sa aj počet regionálnych poslancov, čo by znamenalo, že jeden poslanec by zastupoval oveľa väčší počet obyvateľov, a prístup občana k svojmu volenému zástupcovi by sa tak sťažil.
Iba štyri samosprávne kraje tiež znamenajú riziko vzniku nových, ešte väčších regionálnych rozdielov, tentoraz však vnútri novovytvorených mega-krajov. Existuje obava, že investície a rozvoj by sa sústredili najmä do okolia nových krajských metropol a okrajové, periférne oblasti by sa stali ešte viac zabudnutými a zaostalejšími. Kritici tiež spochybňujú reálnu výšku finančných úspor, keďže väčšina zamestnancov VÚC (učitelia na stredných školách, pracovníci v sociálnych zariadeniach, cestári) by musela zostať pracovať na svojich miestach. Náklady na samotný proces zmeny by navyše boli obrovské.
