Naša planéta je prakticky neustále pod hrozbou rôznych katastrof. A za jednu z nich si do veľkej miery môžeme sami. Reč je o klimatickej kríze, ktorá spôsobuje neprimeraný rast priemernej globálnej teploty. Pochopiteľne, ide o vážny problém, ktorý ustavične riešia mnohí vedci a environmentálni odborníci. Dlho sme sa v tomto smere doslýchali len negatívnych správ, teraz však prichádza dôležitý zlom.
Ako píše server ScienceAlert, riešenie klimatickej krízy môže ležať na dne oceánu. Tu sa totiž nachádzajú obrovské ložiská bazaltových hornín, ktoré dokážu zachytávať oxid uhličitý, teda čistiť našu atmosféru od tohto plynu, ktorý spôsobuje nadmerné zachytávanie tepla.
Tím vedcov, ktorý prišiel s týmto zistením, chce zahájiť projekt na postavenie plávajúcich zariadení, ktoré by boli rozmiestnené na rôznych strategických miestach na mori. De facto by išlo o plošiny. No namiesto toho, aby z oceánskeho dňa ťahali ropu, by doň „vstrekovali“ oxid uhličitý. Tu by ho absorbovali bazaltové horniny. V podstate by teda išlo o presun skleníkového plynu z priestoru nad povrchom do priestoru pod povrchom. Rozdiel je v tom, že na dne oceánu by jeho prítomnosť nespôsobovala rast globálnej teploty.
Vedci svoj projekt nazvali Solid Carbon. Ak by totiž všetko fungovalo podľa ich predstáv, zachytený oxid uhličitý by sa navždy stal súčasťou hornín na dne oceánu. Martin Scherwath, geofyzik pracujúci na projekte a vedecký pracovník Ocean Networks Canada, pre Business Insider uviedol, že tento systém ukladania skleníkového plynu je nielen veľmi trvanlivý, ale aj bezpečný. Nehrozilo by totiž, že by sa plyn z dna oceánu mohol dostať späť do atmosféry.
Pomohlo by to?
Objem skleníkových plynov, ktoré ľudstvo svojou bežnou činnosťou vypúšťa do atmosféry, je obrovský. Preto sa mnohí pýtajú, či by ukladanie oxidu na oceánske dno predstavovalo reálny prínos. Vedci tvrdia, že áno. Odhadujú, že po celom svete by bazaltové horniny mohli trvalo ukladať viac uhlíka, než koľko ho dokážu vypustiť všetky fosílne palivá.
Zverejnená bola dokonca aj mapa (nižšie), ktorá znázorňuje miesta na Zemi, kde sa nachádzajú bazaltové horniny schopné zachytávať uhlík. Reprezentované sú žltou farbou.
Háčik je v tom, že takýto projekt zrejme nie je možné realizovať na každom mieste na planéte, byť to z technologických, politických alebo ekonomických dôvodov. A ak by aj experimenty priniesli lepšie výsledky, než aké sa očakávajú, inštalácia námorných plošín by nepochybne bola veľmi časovo, ako aj finančne náročný proces.
Nateraz teda projekt nemožno brať ako „konečné“ riešenie klimatickej krízy. Kým by sa dopracoval do štádia, kedy by dokázal zachytávať viac uhlíka, než koľko sa ho vypustí, klíma by mohla byť v úplne inej, urgentnejšej situácii. Aj preto mnohé autority požadujú vznik riešení, ktoré by priniesli relevantný vplyv čo najskôr, nie až o desiatky rokov.
Veľmi drahá vízia
Vedci však projektu Solid Carbon veria a presadzujú jeho obrovský potenciál. Tvrdia, že aj menší počet zariadení na vstrekovanie CO2 do oceánskeho dna by mohol priniesť veľké zmeny. Scherwath tvrdí, že v oblasti Cascadia Basin pri západnom pobreží Kanady je priestor pre približne 20 rokov globálnych emisií uhlíka. Práve túto lokalitu odborníci vnímajú ako ideálnu na terénny test.
Neprehliadnite
Tým sa však opäť vraciame k problémom, ktoré realizáciu projektu výrazne brzdia. Najväčší z nich sa týka peňazí. Vedci požiadali o finančné granty ako v Spojených štátoch, tak aj v Kanade. Projekt je to však veľmi nákladný a nesľubuje okamžitú finančnú návratnosť, čo výrazne sťažuje hľadanie ochotných investorov. Len prvotné testovanie plošín má stáť okolo 60 miliónov dolárov.
