Mala z nej byť prekvapivá a rýchla operácia, ktorá mala zvrátiť pomer síl v arktickom regióne. Písal sa rok 1951 a Američania začali so stavbou leteckej základne Thule na severozápade Grónska. Práve odtiaľto mali neskôr štartovať bombardéry smerom k oblasti Severného pólu, prinajhoršom rovno k Sovietskemu zväzu. Základňa, ktorá dnes už nesie iný názov, Pituffik, už patrí pod velenie Vesmírnych síl Spojených štátov amerických.
V januári 1968 sa neďaleko americkej základne v grónskom Thule o ľad roztrieštili štyri jadrové bomby. Pri následnom požiari unikla rozsiahla rádioaktívna kontaminácia, na ktorej odstraňovaní pracovalo asi 700 ľudí. Tí pri práci nemali dostatočné ochranné oblečenie.
Haváriu spôsobil strategický bombardér B-52 Stratofortress, ktorý sa počas tajnej misie zrútil kúsok od základne a začal horieť. Náraz odpálil trhaviny všetkých štyroch zbraní na palube. Našťastie, ochranné mechanizmy zabránili jadrovým a termonukleárnym reakciám. Následky však boli aj tak mimoriadne vážne.
Operácia Blue Jay
Základňa, na ktorej sa nehoda stala, vznikla na začiatku päťdesiatych rokov v rámci tajnej operácie s kódovým označením Blue Jay. Americko-dánska zmluva z roku 1951 otvorila letectvu USA cestu k výstavbe rozsiahleho vojenského komplexu na severe Grónska, v oblasti pomenovanej podľa historickej stanice grónskeho moreplavca Knuda Rasmussena.
Rozsah prác prirovnávali k stavbe Panamského prieplavu. Na miesto bolo počas krátkeho arktického leta potrebné dopraviť 300 000 ton materiálu na približne 120 lodiach a 13 000 robotníkov, ktorí mali vybudovať nemocnicu, ubytovne a logistické zázemie pre prevádzku obrovských lietadiel a pobyt až 6 000 príslušníkov vojenského personálu.
Nonstop stavba
Polárne dni, počas ktorých slnko v letných mesiacoch nezapadá pod horizont, umožnili nepretržitú prácu. Robotníci spočiatku žili na lodiach. Neskôr sa presunuli do nových ubytovní. Existenciu základne Američania priznali až v roku 1952, o rok neskôr bola dokončená.
Stavba mala aj temnejšiu stránku. Dánska vláda nútene presídlila miestnych Inuitov do Thule a v roku 1953 sa 130 z nich muselo kvôli stavbe radaru opäť sťahovať, tentoraz do novo vybudovanej dediny 97 kilometrov smerom na sever. Základňa, ktorá mala slúžiť strategickým silám USA, tak od začiatku zasiahla aj pôvodné obyvateľstvo oblasti.
Mráz a rekordný vietor
Poloha Thule poskytovala strategickú výhodu, no kládla mimoriadne nároky na ľudí aj techniku. Bombardéry museli zvládnuť štart a pristátie pri teplotách blížiacich sa k mínus 50 stupňom Celzia, prístup po mori bol väčšinu roka sťažený alebo úplne nemožný.
Thule drží aj pozoruhodný rekord. Dňa 8. marca 1972 tu bola tesne pred zničením meracieho prístroja zaznamenaná rýchlosť vetra 333 kilometrov za hodinu. Ide o najvyššiu nameranú hodnotu na svete.
Od bombardérov k vesmíru
Základňa za desaťročia svojej existencie hostila rôzne typy lietadiel, od bombardérov B-36 Peacemaker a B-47 Stratojet po lietajúce tankery KC-97. V roku 2020 prevzali základňu od letectva novo zriadené Vesmírne sily Spojených štátov amerických. Asfaltová pristávacia dráha dlhá 3 047 metrov ročne odbavuje okolo 3 000 letov.
