Nová správa Medzinárodného menového fondu (MMF) prináša pre lídrov Európskej únie (EÚ) mrazivé čítanie. Fond vyslal jasný signál, že ak členské krajiny radikálne nezmenia prístup k svojim verejným financiám, kontinentu hrozí v najbližších dvadsiatich rokoch dlhová vlna, akú história modernej Európy nepamätá.
Podľa odhadov expertov by sa priemerný dlh v únii mohol v priebehu 15 až 20 rokov vyšplhať na kritickú úroveň 130 až 155 percent HDP, pokiaľ vlády nepristúpia k úplne novým a odvážnym typom zásahov. Na základe informácií SITA to píše kryptomagazin.
Trojitý tlak na štátne kasy
Doteraz sa ekonomické diskusie točili najmä okolo známeho problému starnutia populácie, ktoré prirodzene zvyšuje náklady na zdravotníctvo a dôchodky. Situácia sa však dramaticky zmenila a k tomuto bremenu pribudli ďalšie dve naliehavé výzvy.
Prvou je vojna na Ukrajine a zhoršená bezpečnostná situácia, ktorá prinútila štáty zvyšovať výdavky na obranu na úrovne, ktoré boli ešte nedávno politicky nepredstaviteľné.
Druhým faktorom sú masívne investície potrebné na klimatickú adaptáciu, a to od transformácie energetiky až po budovanie odolnejšej infraštruktúry. Tento „trojitý fiškálny tlak“ bude podľa odborníkov dlhodobo formovať rozpočty všetkých krajín vrátane Slovenska.
Kozmetické úpravy už nebudú stačiť
Inštitút finančnej politiky (IFP) upozorňuje, že ide o zásadné varovanie, ktoré nemožno ignorovať. Doterajšie metódy postupnej konsolidácie a mierneho uťahovania opaskov už podľa MMF stačiť nebudú. Európa potrebuje hlbokú reštrukturalizáciu.
To v praxi znamená otvorenie nepopulárnych tém, ako je kompletné prehodnotenie daňovej politiky, modernizácia sociálneho modelu či oveľa prísnejšie zacielenie verejných výdavkov.
Kľúčovým faktorom bude aj kondícia samotnej ekonomiky. Bez rastu produktivity a výraznejších investícií totiž bude dlhová krivka stúpať nahor aj v prípade, že štáty budú šetriť.
Spolupráca alebo diktát trhov
Krajiny Európskej únie tak stoja pred strategickou voľbou. Buď pristúpia k bolestivým reformám dobrovoľne a včas, alebo ich k tomu o pár rokov donútia neúprosné podmienky na finančných trhoch, investori a ratingové agentúry.
MMF zdôrazňuje, že v tejto situácii sa riešenia nedajú hľadať izolovane za hranicami jednotlivých štátov. Európa bude musieť posilniť vzájomnú koordináciu, najmä pri obrovských cezhraničných investíciách, budovaní spoločných obranných kapacít a zdieľaní nákladov na ekonomickú transformáciu.
Udržateľná budúcnosť únie tak bude závisieť od schopnosti krajín spolupracovať, nie sa separovať.
Čo ak skutočne dôjde na riziká?
Ak by sa varovania MMF skutočne naplnili a Európa by čelila bezprecedentnej dlhovej vlne, dôsledky by boli pre bežný život obyvateľov drastické a pravdepodobne by znamenali koniec európskeho sociálneho modelu, ako ho poznáme dnes.
V prvom rade by štáty stratili svoju suverenitu v rozhodovaní o financiách. Ak by dlh dosiahol úroveň 150 % HDP bez adekvátneho ekonomického rastu, finančné trhy by prestali vládam požičiavať peniaze za rozumné úroky. Obsluha dlhu by sa stala takou drahou, že by „požierala“ obrovskú časť štátneho rozpočtu. Peniaze, ktoré dnes idú na školstvo, opravu ciest či zdravotníctvo, by museli byť okamžite presmerované len na splácanie úrokov veriteľom, aby štát nezbankrotoval.
Pre občanov by to znamenalo éru tvrdých úsporných opatrení, ktorá by bola oveľa bolestivejšia než čokoľvek, čo sme zažili počas finančnej krízy v roku 2008. Vlády by boli nútené radikálne škrtať tam, kde sa míňa najviac, čiže v sociálnom systéme a zdravotníctve. Reálne by to mohlo znamenať výrazné zníženie dôchodkov alebo posun veku odchodu do penzie vysoko nad 70 rokov, zavedenie vysokých poplatkov u lekára, zhoršenie dostupnosti liekov a degradáciu verejných služieb.
Sociálne istoty, ktoré Európania považujú za samozrejmosť, by sa stali neudržateľným luxusom. Zvýšenie daní by bolo nevyhnutné, čo by ešte viac udusilo ekonomickú aktivitu a znížilo čisté príjmy domácností, čím by sa znížila celková životná úroveň.
V neposlednom rade nemožno opomenúť, že nespokojnosť s chudobou a zhoršujúcimi sa službami by mohla hnať voličov do náručia populistických a extrémistických strán, ktoré by sľubovali jednoduché, no nebezpečné riešenia, ako napríklad odmietnutie splácania dlhov či vystúpenie z EÚ a eurozóny.
To by v tom najhoršom možnom scenári mohlo viesť k rozpadu EÚ (alebo aspoň k jeho začiatku), pretože bohatšie krajiny by odmietli donekonečna sanovať dlhy tých zadlženejších.
