Model financovania cestnej infraštruktúry v Európe stojí pred zásadnými zmenami. V Španielsku, kde je väčšina diaľničnej siete bezplatná, sa opäť otvára kontroverzná téma – poplatok podľa počtu najazdených kilometrov. S návrhom, ktorý by znamenal koniec bezplatného jazdenia pre milióny vodičov, prišla vplyvná Asociácia stavebných a infraštruktúrnych koncesionárov (SEOPAN), píšu Autoviny.sk.
Podľa návrhu by mali vodiči osobných áut platiť poplatok (mýto) vo výške 0,03 eura (3 centy) za každý najazdený kilometer. Pre nákladné vozidlá by bola sadzba výrazne vyššia, a to 0,14 eura za kilometer. Tento nový systém by sa vzťahoval na celú sieť štátnych ciest a diaľnic v dĺžke viac ako 13 600 kilometrov, ktoré sú v súčasnosti bez poplatku.
Predkladatelia tvrdia, že ide o spravodlivý model založený na princípe „používateľ platí“. Financovanie infraštruktúry by tak zabezpečovali priamo tí, ktorí ju reálne využívajú. Zároveň by sa odstránil súčasný nepomer, kedy zahraniční vodiči môžu využívať španielske cesty zadarmo, zatiaľ čo Španieli musia za cesty v zahraničí platiť.
Kde nájsť peniaze?
Jedným z hlavných dôvodov na zmenu je kritický nedostatok peňazí na údržbu a modernizáciu existujúcej cestnej siete. SEOPAN upozorňuje, že zatiaľ čo náklady na opravy rastú, tradičný zdroj príjmov – spotrebné dane z palív – klesá.
Dôvodom je narastajúci počet elektromobilov, ktoré do tohto systému neprispievajú. Navrhovaný model mýta by podľa odhadov mohol za 25 rokov priniesť až 143 miliárd eur na nové investície a zároveň by ušetril štátu viac ako 40 miliárd eur z rozpočtových výdavkov.
Poplatok za to, čo najazdíte
Hoci je návrh z ekonomického hľadiska logický, jeho politické presadenie je zložité. Španielska vláda už v minulosti podobné plány zvažovala, no vždy narazila na silný odpor verejnosti, ktorá je zvyknutá na bezplatné cesty a neuvedomuje si, že ich údržba je aj tak hradená z daní všetkých občanov.
Zavedenie mýta je však podľa expertov len otázkou času. K podobnému modelu „plať, koľko jazdíš“ sa prikláňajú aj ďalšie európske krajiny, napríklad Holandsko či Spojené kráľovstvo. Dôvody sú všade rovnaké – tlak na verejné financie, potreba nájsť nový zdroj príjmov v ére elektromobility a snaha o spravodlivejšie zaťaženie dopravy. Tento systém by sa tak v budúcnosti mohol stať novým európskym štandardom.
Výhody aj nevýhody
Zavedenie systému spoplatnenia ciest podľa najazdených kilometrov, o ktorom sa uvažuje v Španielsku a ďalších krajinách, predstavuje radikálnu zmenu oproti tradičnému modelu. Má niekoľko silných výhod, ktoré riešia problémy súčasnosti, no zároveň prináša aj vážne riziká a nevýhody, ktoré sú dôvodom silného politického a spoločenského odporu.
Medzi hlavné výhody patrí predovšetkým spravodlivosť a udržateľnosť financovania. Súčasný systém, kde sa cesty financujú najmä z daní za palivá a z diaľničných známok, je čoraz menej spravodlivý. Model „plať, koľko jazdíš“ zavádza princíp, že za opotrebovanie ciest platia najviac tí, ktorí ich najviac využívajú, vrátane zahraničných vodičov v tranzite.
Zároveň je tento systém pripravený na éru elektromobility. Keďže elektromobily neplatia spotrebnú daň z palív, štát prichádza o kľúčový zdroj príjmov na údržbu ciest. Spoplatnenie podľa kilometrov tento výpadok rieši, pretože platia všetky vozidlá bez ohľadu na typ pohonu. V neposlednom rade má takýto systém aj ekologický a regulačný potenciál. Sadzby sa dajú nastaviť dynamicky – môžu byť vyššie v čase dopravnej špičky, čím sa reguluje hustota premávky, alebo vyššie pre staršie, menej ekologické vozidlá, čo motivuje k obnove vozového parku.
Na druhej strane stoja veľmi vážne nevýhody a riziká. Najväčším a politicky najcitlivejším problémom je priame finančné zaťaženie pre vodičov. Pre mnohých ľudí, najmä v regiónoch s horšou dostupnosťou verejnej dopravy, nie je auto luxusom, ale nevyhnutnosťou na dochádzanie do práce, k lekárovi či na nákupy.
Nové mýto by pre nich znamenalo citeľné a trvalé zvýšenie životných nákladov. S tým úzko súvisí riziko sociálnej nespravodlivosti a prehlbovania regionálnych rozdielov, keďže najviac by boli zaťažené nízkopríjmové skupiny a obyvatelia vidieka, ktorí majú často najdlhšie trasy a najmenej alternatív.
Ďalšou významnou nevýhodou sú vysoké náklady na zavedenie a prevádzku samotného mýtneho systému. Vybudovanie potrebnej infraštruktúry (brány, kamery, satelitné sledovanie) a administratívy na správu a kontrolu platieb stojí stovky miliónov až miliardy eur, čo znamená, že značná časť vybraných peňazí nepôjde na opravu ciest, ale na prevádzku systému ako takého.
V neposlednom rade sú tu vážne obavy o ochranu súkromia. Systém, ktorý by detailne monitoroval pohyb každého vozidla, vytvára obrovskú databázu o zvykoch a pohybe občanov, čo predstavuje riziko zneužitia zo strany štátu alebo v prípade kybernetického útoku.
