Požiadavka na adresnejšie, a teda spravodlivejšie rozdeľovanie sociálnych dávok naráza podľa ministra práce Eirka Tomáša na jeden praktický, no zároveň zásadný problém. Hoci Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) tlačí na štát, aby v rámci konsolidácie verejných financií prehodnotil plošné vyplácanie niektorých dávok, minister poukazuje na to, že zatiaľ neprišla žiadna presná definícia toho, kde leží hranica medzi chudobou a bohatstvom. Téme sa venuje server oPeniazoch.sk.
Rozpočtová rada opätovne otvorila tému šetrenia v sociálnej oblasti, keďže Slovensko má za sebou len tretinu potrebnej konsolidácie a v najbližších rokoch musí nájsť úspory v hodnote takmer 5-miliárd eur.
Po zvyšovaní daní v rokoch 2024 a 2025 sa podľa RRZ pozornosť musí obrátiť na stranu výdavkov. Jednou z ciest je práve zefektívnenie sociálnych výdavkov, ktoré dnes dosahujú 4,3-miliardy eur a zahŕňajú položky ako daňový bonus na dieťa, prídavky na deti, kompenzácie pre ŤZP a najmä plošne vyplácaný 13. dôchodok.
Štát chce poznať hranicu
Minister Tomáš na stredajšej konferencii upozornil, že hoci rozpočtová rada celkom presne pomenovala kroky, ktoré by štát mal podniknúť, neponúkla návod, ako ich presne zrealizovať.
Podľa neho je adresnosť dávok náramne komplikovaná problematika, nakoľko si vyžaduje stanovenie citlivej príjmovej hranice, ktorá by domácnosti rozdelila na dve skupiny – tie, ktoré budú mať nárok na podporu, a tie, ktoré ho mať nebudú.
Tomáš preto odkázal rozpočtovej rade, že pokiaľ mu jej analytici povedia, ktorá rodina je na Slovensku považovaná za chudobnú a ktorá za bohatú, veľmi rád sa s nimi bude o konkrétnych krokoch rozprávať.
Systém je rovnomerný, no nespravodlivý
RRZ upozornila, že značná časť finančných prostriedkov vyplatených štátom smeruje do vreciek domácností, ktoré rozhodne netrpia biedou. Systém ako celok síce vykazuje určitú rovnosť, avšak jednotlivé dávky, ako napríklad tehotenská dávka či pomoc v hmotnej núdzi, odhaľujú vážne nedostatky v solidarite a efektivite prerozdeľovania.
Práve tehotenská dávka je exemplárnym príkladom „antisociálnosti“. Štát na tejto dávke ročne vyplatí približne 48-miliónov eur, pričom domácnosti z najvyšších príjmových vrstiev získavajú podstatne viac ako tie najchudobnejšie. Pre lepšie porozumenie, zatiaľ čo 10 percent najbohatších domácností získa až 10-miliónov eur, tí najchudobnejší dostanú iba 3-milióny.
Tento zásluhový princíp vedie k paradoxu, že systém nepriamo dotuje bohatších, pričom sociálne slabší prispievajú na ich dávky.
Pre lepšie porozumenie, celkovo slovenský sociálny systém distribuuje približne 4,3-miliardy eur, z čoho 1,4-miliardy eur ide najnižším trom príjmovým skupinám a 1,7-miliardy eur strednej triede. Najvyššie príjmové skupiny síce dostanú menej, no stále ide o honosnú sumu – 1,1-miliardy eur.
Z toho vyplýva, že podpora strednej triedy je výrazná, zatiaľ čo tie najchudobnejšie domácnsoti často nedostávajú pomoc v rozsahu, ktorý by zodpovedal ich skutočnej potrebe. Sociálny systém teda síce znižuje príjmové rozdiely, avšak mohol by byť podstatne efektívnejší, pokiaľ by lepšie cielil na pomoc tým najzraniteľnejším.
Problematickosť trinástych dôchodkov
Trináste dôchodky sú jedným z tých spornejších opatrení vlády. Síce majú pekný úmysel – finančná podpora dôchodcov – z hľadiska prebiehajúcej konsolidácie veľmi nedávajú zmysel.
Trináste dôchodky predstavujú z pohľadu konsolidácie verejných financií výrazný problém najmä preto, že ide o plošné opatrenie bez ohľadu na majetkovú alebo príjmovú situáciu jednotlivých poberateľov. Vyplácajú sa totiž všetkým dôchodcom bez rozdielu – či už ide o seniorov s minimálnymi penziami, ktorí pomoc naozaj potrebujú, alebo o ľudí s nadpriemernými dôchodkami, ktorých finančná situácia je stabilná.
Výsledkom je, že veľká časť verejných prostriedkov ide aj tým, ktorí by ich reálne nemuseli dostať, čo znižuje efektívnosť vynaložených výdavkov.
Z konsolidačného hľadiska ide o značnú záťaž pre štátny rozpočet. Trináste dôchodky sa vyplácajú plošne a štát tak musí nájsť prostriedky na vyplatenie veľkej sumy. Tieto výdavky sú každoročné a nie sú podmienené ekonomickým rastom, čo znamená, že aj v čase rozpočtových problémov alebo recesie zostávajú veľkým fixným nákladom.
Tejto téme sme sa podrobnejšie venovali v samostatnom článku, ktorý nájdete na tomto odkaze.
