Princíp „má dať – dal“ nás sprevádza celý život. Je to nielen povinnosť, ale aj právo pýtať sa, kto mal dať a kam naozaj dal. Trináste dôchodky sú ukážkovým príkladom takejto otázky. Ak by niekomu trinásty dôchodok nechýbal, môžu nastať dve situácie – buď má výrazne vyšší dôchodok ako priemerná mzda, alebo má iný pravidelný príjem. V prípade, že človek pracuje popri dôchodku, jeho zárobok je však daňovo zaťažený a narazí na problém nezdaniteľnej časti základu dane, ktorá sa ho už netýka. Hovorí tak úvaha blogera Dušana Koniara, ktorú publikoval denník SME.
Čo presne to znamená? V podstate to, že daná osoba na daniach odvedie viac, v modelovom prípade až o 1 093,22 eura ročne viac ako bežný pracujúci. Na druhej strane dostane trinásty dôchodok vo výške 667,30 eura, čo znamená, že je vlastne o 425,92 eura „chudobnejšia“.
Trináste dôchodky ako komplexná problematika
Predstava je pomerne prostá – vzdať sa trinásteho dôchodku, ak má dôchodca pravidelný príjem, z ktorého odvádza dane, a namiesto toho odpočítať hodnotu trinásteho dôchodku od daňovej povinnosti. Nešlo by pritom len o symbolické gesto. Tento model by mal reálne pozitívny fiškálny dopad.
Stačí sa pozrieť na čísla. Takmer 269-tisíc dôchodcov na Slovensku minulý rok pracovalo, z toho vyše 157-tisíc riadnych starobných dôchodcov nemalo nárok na nezdaniteľnú časť základu dane. Pokiaľ by sme vychádzali z modelového výpočtu, títo dôchodcovia by ročne na daniach odviedli celkovo 171,6-milióna eur. Na druhej strane by dostali trináste dôchodky za približne 104,9-milióna eur.
Takýmto spôsobom by Sociálna poisťovňa nemusela vynakladať prostriedky, ktoré si musí štandardne drahšie požičiavať, zatiaľ čo občan by tieto peniaze utratil doma a prispel by k rozvoju domácej ekonomiky. A to bez obvyklých byrokratických obchádzok či rizika neefektívneho prerozdeľovania.
„Ficoviny“ = nesystematické prekážky
Podobný princíp by sa mohol uplatniť aj na iné kontroverzné opatrenia, ako napríklad vlaky zadarmo. Tieto „ficoviny“, ako ich kritici nazývajú, sú podľa úvahy nesystémové prekážky, ktoré občanom transparentne neprinášajú to, čo by mali. Namiesto priamej a adresnej pomoci vedú k zneprehľadňovaniu štátnych výdavkov a zjednodušujú podmienky pre zneužívanie verejných financií.
Rozdávanie bez jasného prehľadu o zdrojoch a príjemcoch vytvára prostredie, kde je rozdeľovanie síce nápadné, ale skutočný efekt na spoločnosť minimálny. Súčasne tým umožňuje netransparentné nakladanie s verejnými peniazmi a zvyšuje riziko korupcie a neefektívneho hospodárenia.
