Slovensko sa rúti do sociálnej krízy, ktorá môže už v tomto roku prekročiť psychologickú hranicu. Kým ešte v marci minulého roka hovorili údaje Štatistického úradu o približne 980-tisíc ľuďoch ohrozených rizikom chudoby, aktuálne prognózy odborníkov sú neúprosné, informujú Správy STVR.
Prezidentka Konfederácie odborových zväzov Monika Uhlerová varuje, že v roku 2026 sa počet ľudí balansujúcich na hrane prežitia prehupne cez jeden milión. Táto masa ľudí dopláca na nešťastnú kombináciu dlhodobo nízkych príjmov a drasticky rastúcich výdavkov na základné životné potreby.
Ekonomická realita pre väčšinu obyvateľstva znamená, že náklady na bývanie, potraviny a energie ukrajujú z rodinných rozpočtov stále väčší podiel, čím sa priestor na dôstojný život zužuje.
Ani zamestnanie nie je zárukou prežitia
Najviac znepokojujúcim trendom je nárast takzvanej pracujúcej chudoby. Dávno neplatí, že chudoba sa týka len nezamestnaných. Do ohrozenej skupiny čoraz častejšie padajú ľudia, ktorí každé ráno vstávajú do práce.
Najzraniteľnejší sú zamestnanci v službách, poľnohospodárstve, ľudia pracujúci na dohody, skrátené úväzky alebo poberatelia minimálnej mzdy. Ekonomický analytik Ján Košč vidí príčinu v dlhodobo chybne nastavenej stratégii štátu. Slovensko sa roky snažilo konkurovať iným ekonomikám politikou nízkych miezd, veriac, že lacná pracovná sila pritiahne investorov a naštartuje rast.
Dnes sa však ukazuje, že tento model sa vyčerpal a dlhodobo nefunguje, pričom zanecháva státisíce ľudí v pasci, z ktorej sa nedokážu vymaniť ani poctivou prácou.
Kto je vinník? Každý ho hľadá inde
Kým analytici hovoria o zlyhaní mzdovej politiky, zamestnávatelia vidia problém v legislatíve. Generálny sekretár Republikovej únie zamestnávateľov Martin Hošták upozorňuje, že zhoršujúca sa situácia je dôsledkom neefektívnych opatrení, ktoré poškodili podnikateľské prostredie.
Mnohé firmy pod ťarchou byrokracie a nákladov zvažujú odchod z krajiny, čo by situáciu na trhu práce ešte zhoršilo. Na druhej strane barikády stojí rezort práce, ktorý stále verí, že práca je najlepším liekom na chudobu. Ministerstvo sa chváli projektom „Práca namiesto dávok“, vďaka ktorému našlo uplatnenie 1 300 ľudí, a sľubuje historické zmeny.
Konsolidácia ako (ne)priamy dôvod
Hoci je pravda, že alarmujúce číslo, ktoré reprezentuje počet ľudí ohrozených chudobou, je výsledkom viacerých faktorov, nemožno spochybniť, že značnú “zásluhu” na ňom má aj vlna konsolidačných opatrení, ktoré nútia bežných občanov aj firmy uťahovať opasky.
Ozdravovanie štátnej kasy, ktorá sa ocitla v kritickom stave, sa totiž málokedy zaobíde bez opatrení, ktoré bolia práve bežných občanov. Hoci vláda deklaruje snahu chrániť najzraniteľnejšie skupiny, ekonomická realita je neúprosná. Väčšina konsolidačných balíčkov je postavená na zvyšovaní príjmov štátu, čo v praxi znamená vyššie dane a poplatky.
Či už ide o zvyšovanie spotrebných daní, alebo úpravy v sadzbách DPH, všetky tieto kroky sa automaticky pretavujú do koncových cien tovarov a služieb. Pre domácnosť, ktorá už teraz balansuje na hranici chudoby a minie takmer celý svoj príjem na základné potreby, predstavuje každé percento zdraženia existenčné riziko.
Paradoxom súčasnej situácie je, že snaha štátu o naplnenie rozpočtu môže podkopávať jeho vlastné sociálne ciele. Zatiaľ čo na jednej strane rezort práce pripravuje zvyšovanie minimálnej mzdy a životného minima, na strane druhej konsolidačné opatrenia odkrajujú z reálnej kúpyschopnosti obyvateľstva rýchlejším tempom, než rastú ich príjmy.
Ak sa zvýši daňové zaťaženie firiem a bánk, tieto subjekty náklady prenesú na spotrebiteľov alebo zmrazia rast miezd, čo priamo prispieva k fenoménu pracujúcej chudoby. Vzniká tak začarovaný kruh, v ktorom štát síce nominálne zvyšuje dávky a mzdy, no inflácia hnaná aj vládnymi opatreniami túto pomoc okamžite znehodnotí.
Prehra pre všetky strany
Ekonómovia navyše upozorňujú, že príliš agresívna alebo nesprávne nastavená konsolidácia môže mať na chudobu dlhodobý efekt prostredníctvom zhoršenia podnikateľského prostredia.
Ak sa firmám na Slovensku prestane oplácať podnikať kvôli vysokému daňovo-odvodovému zaťaženiu, logickým vyústením je obmedzovanie výroby alebo spomínaný odchod do zahraničia. To vedie k strate pracovných miest práve v regiónoch, ktoré sú už teraz sociálne slabšie.
Konsolidácia je síce pre makroekonomickú stabilitu štátu nevyhnutná, no ak je realizovaná primárne formou „vyťahovania peňazí“ z ekonomiky namiesto zefektívnenia výdavkov štátu, konečný účet vždy zaplatí občan. A najviac to pocíti ten, kto má najmenej.
Minimálna mzda na tisícke?
Vláda sa snaží sociálny tlak zmierniť avizovaným zvyšovaním minimálnej mzdy, ktorá by mala čoskoro dosiahnuť hranicu tisíc eur. Tento krok má byť sprevádzaný aj rapídnym zvýšením životného minima. Práve od tejto sumy sa odvíja výška mnohých sociálnych dávok, vrátane dávky v hmotnej núdzi, príspevku na bývanie či rodičovského príspevku.
Otázkou však zostáva, či tieto opatrenia stihnú kompenzovať tempo inflácie a či reálne pomôžu miliónu ľudí, ktorí sa ocitli v ohrození, alebo pôjde len o kozmetickú úpravu štatistík v čase, keď sa reálna kúpyschopnosť obyvateľstva prepadá.
