Klimatická kríza opäť prepisuje historické tabuľky a uplynulý rok priniesol ďalšie znepokojujúce dáta. Hoci rok 2025 neprekonal absolútny rekord, zaradil sa na popredné priečky najteplejších rokov v dejinách meraní.
Európska meteorologická služba Copernicus v spolupráci s americkými vedcami z Berkeley Earth potvrdila, že sme boli svedkami tretieho najhorúcejšieho roka vôbec, píše interez.sk.
Celosvetová priemerná teplota dosiahla úroveň 14,97 stupňa Celzia. Išlo o veľmi tesný súboj s predchádzajúcimi rokmi. Táto hodnota bola len o zanedbateľnú stotinu stupňa nižšia ako v roku 2023. Absolútnym rekordérom naďalej ostáva rok 2024, za ktorým ten minulý zaostal o 0,13 stupňa Celzia.
Prekročenie kritickej hranice
Oveľa alarmujúcejší než samotné poradie rokov je dlhodobý trend, na ktorý upozorňuje výročná správa služby Copernicus. Vedci bijú na poplach, pretože priemer globálnych teplôt za posledné tri roky po prvýkrát v histórii prekročil symbolickú a obávanú hranicu 1,5 stupňa Celzia nad úrovňou predindustriálnej éry.
Tento údaj je kľúčový v kontexte Parížskej klimatickej dohody z roku 2015. Signatári sa v nej zaviazali udržať globálne otepľovanie ideálne pod touto hranicou, prípadne výrazne pod dvoma stupňami, aby sa predišlo nezvratným a katastrofickým zmenám klímy. Súčasné dáta naznačujú, že tento cieľ sa nám vzďaľuje.
Póly a regióny v ohrození
Extrémne teplo nezasiahlo planétu rovnomerne, no jeho dopady boli citeľné v tých najzraniteľnejších oblastiach. Najsmutnejší rekord si pripísala Antarktída, ktorá zažila svoj vôbec najteplejší rok v histórii meraní.
Situácia nebola o nič lepšia ani na opačnom konci sveta, kde Arktída zaznamenala druhý najvyšší teplotný priemer. Anomálie sa však netýkali len polárnych oblastí. Rekordné horúčavy trápili aj obyvateľov strednej Ázie, regiónu Sahel v Afrike a nezvyčajne teplo bolo aj v severnej Európe.
Budúcnosť bez ochladenia
Prognózy odborníkov nedávajú nádej na zlepšenie. Carlo Buontempo, riaditeľ programu Copernicus, upozorňuje, že smer vývoja je nastavený jasne a ďalší nárast teplôt je prakticky nevyhnutný.
Otázkou už nie je či, ale kedy padnú ďalšie rekordy. Podľa vedcov je takmer isté, že v najbližších rokoch, či už to bude v roku 2026, 2027 alebo 2028, budeme opäť svedkami prepisovania historických maxím. Klimatický systém je rozbehnutý a brzdenie bude trvať desaťročia.
Čo to pre nás znamená?
Prekročenie klimatických hraníc nie je len bezvýznamným číslom v grafoch vedcov, ale realitou, ktorá sa čoraz intenzívnejšie dotýka nášho každodenného života. Pre obyvateľov strednej Európy, vrátane Slovenska, tento trend znamená predovšetkým stratu klimatickej stability, na ktorú sme boli zvyknutí.
Musíme sa pripraviť na častejší výskyt extrémov, teda dlhé a vyčerpávajúce vlny horúčav budú striedané prudkými búrkami a prívalovými dažďami, ktoré pôda nestihne vsiaknuť.
Tieto zmeny majú priamy dopad na našu peňaženku a zdravie. Poľnohospodári čelia nepredvídateľným podmienkam, čo sa môže odraziť v neúrode a následnom zvyšovaní cien potravín. Ohrozené sú aj zásoby pitnej vody, keďže zimy sú čoraz chudobnejšie na sneh, ktorý je kľúčový pre jarné dopĺňanie podzemných vôd. Tropické dni a noci zároveň predstavujú vážnu záťaž pre ľudský organizmus, najmä u seniorov a detí.
Dá sa to zvrátiť?
Treba si uvedomiť, že klimatický systém Zeme funguje s obrovskou zotrvačnosťou, podobne ako rozbehnutý nákladný vlak. Aj keby sme zajtra ráno prestali vypúšťať akékoľvek emisie, planéta sa bude ešte istý čas otepľovať.
Je to spôsobené tým, že oxid uhličitý a iné skleníkové plyny, ktoré sme do atmosféry vypustili v uplynulých desaťročiach, tam zotrvajú ešte dlho a naďalej budú zachytávať teplo. Úplný návrat ku klíme, akú sme poznali v minulom storočí, je v horizonte nášho života prakticky nemožný. Hráme však o to, aby sa situácia nezhoršila do bodu, z ktorého už nebude návratu.
Prečítajte si tiež
Cesta von vedie cez dekarbonizáciu
Hoci okamžitý návrat späť nie je reálny, stále máme v rukách nástroje na stabilizáciu teploty a zmiernenie následkov. Jedinou funkčnou cestou je drastické a rýchle zníženie emisií skleníkových plynov, známe ako dekarbonizácia. To v praxi znamená globálny a nekompromisný odklon od spaľovania fosílnych palív, respektíve uhlia, ropy a zemného plynu.
Tieto zdroje energie musia byť nahradené nízkoemisnými alternatívami, predovšetkým obnoviteľnými zdrojmi ako sú slnko, vietor a voda, v kombinácii s jadrovou energetikou. Ruka v ruke s tým musí ísť masívne zvyšovanie energetickej efektívnosti, od zatepľovania budov až po modernizáciu priemyslu, aby sme energiou neplytvali.
Neoddeliteľnou súčasťou riešenia je aj práca s krajinou. Potrebujeme chrániť a obnovovať lesy, rašeliniská a mokrade, ktoré fungujú ako prirodzené „špongie“ na uhlík a vodu. Technologický pokrok nám môže pomôcť, no bez zmeny politických priorít a spotrebiteľského správania spoločnosti to nepôjde.
