Dlhoročná debata o tom, či by sa Európska únia (EÚ) mala hýbať jednotným tempom, alebo či by silnejšie štáty mali mať možnosť postupovať rýchlejšie, naberá v Berlíne reálne kontúry. Nemecko, ako tradičný ekonomický motor kontinentu, stráca trpezlivosť s pomalými rozhodovacími procesmi v 27-člennom bloku.
Nemecký vicekancelár a minister financií Lars Klingbeil preto prichádza s radikálnym návrhom, ktorý môže zásadne prekresliť politickú mapu Európy, píšu Refresher News. Otvorene hovorí o konci doterajšieho prístupu a volá po vytvorení elitného klubu najväčších ekonomík, ktoré potiahnu úniu dopredu aj bez okamžitého súhlasu všetkých členov.
Koniec rozhodovacej paralýzy
Dôvodom tejto iniciatívy je snaha prekonať takzvanú rozhodovaciu paralýzu, ktorá často brzdí Brusel pri prijímaní kľúčových reforiem. V čase, keď globálna konkurencia zo strany Spojených štátov a Číny rastie raketovým tempom, si Európa podľa Berlína nemôže dovoliť zdĺhavé vyjednávania, kde sa čaká na najpomalšieho člena.
Lars Klingbeil vo svojom utorkovom vyhlásení v Berlíne jasne skonštatoval, že nastal čas na Európu dvoch rýchlostí. Tento model predpokladá, že skupina štátov, ktoré sú na to ekonomicky a politicky pripravené, bude v integrácii a zavádzaní reforiem postupovať rýchlejšie, zatiaľ čo ostatní sa môžu pridať neskôr. Cieľom je urobiť Úniu silnejšou, nezávislejšou a najmä konkurencieschopnejšou na globálnom trhu.
Elitná šestka preberie kormidlo
Nemecký plán nezostáva len pri teoretických úvahách. Berlín už podnikol konkrétne diplomatické kroky a formuje novú alianciu šiestich najväčších ekonomík únie. Klingbeil rozoslal pozvánky partnerom z Francúzska, Poľska, Španielska, Talianska a Holandska.
Táto skupina krajín predstavuje hospodársku chrbticu Európy a ich spoločný postup by mal dostatočnú váhu na to, aby strhol zvyšok spoločenstva, alebo minimálne vytvoril funkčné jadro schopné rýchlej akcie.
Spolu s francúzskym rezortným kolegom Rolandom Lescurom chce nemecký vicekancelár zaviesť úplne nový formát spolupráce. Nejde pritom o izoláciu, ale o vytvorenie avantgardy, ktorá bude schopná reagovať na krízy a ekonomické výzvy pružnejšie, než to dovoľuje súčasný systém, kde je často potrebná jednomyseľnosť všetkých 27 členských štátov.
Prvé rokovania už tento týždeň
Iniciatíva naberá na obrátkach okamžite. Už na dnešný deň je naplánovaná videokonferencia, na ktorej sa majú ministri spomínanej šestice krajín dohodnúť na prvých bodoch spoločného programu. Cieľom je stanoviť ambiciózny a konkrétny plán na posilnenie európskej suverenity a odolnosti.
Neprehliadnite
Virtuálne stretnutie má slúžiť len ako úvodný výkop k užšej a intenzívnejšej spolupráci. Ďalším krokom by mali byť osobné rokovania na najvyššej úrovni. Tie by sa podľa predbežných informácií mohli uskutočniť už vo februári, a to na okraj najbližšieho zasadnutia Euroskupiny.
Práve tam by sa mohli začať písať nové pravidlá fungovania únie, v ktorej už nebude platiť, že všetci musia ísť rovnakým tempom. Pre menšie členské štáty to môže znamenať výzvu, aby udržali krok, ak nechcú zostať na periférii rozhodovania.
Väčšie zmeny, než sa môže zdať
Vytvorenie exkluzívneho klubu šiestich najsilnejších ekonomík by znamenalo zásadný odklon od doterajšej filozofie európskej integrácie, ktorá bola desaťročia postavená na hľadaní konsenzu všetkých členských štátov.
Ak by sa tento zámer Berlína a Paríža stal realitou, Európska únia by sa premenila z jednotného monolitu na flexibilnejšie, no zároveň rozdelenejšie spoločenstvo. V praxi by to znamenalo inštitucionalizáciu modelu, kde „jadro“ únie určuje smer a tempo, zatiaľ čo ostatné krajiny by sa museli buď prispôsobiť, alebo by zostali na periférii diania.
Z ekonomického hľadiska by spojenie Nemecka, Francúzska, Talianska, Španielska, Holandska a Poľska vytvorilo kolos s obrovskou vyjednávacou silou. Tieto krajiny spoločne generujú drvivú väčšinu hrubého domáceho produktu únie. Ak by sa dohodli na harmonizácii daní, spoločných investíciách do zelených technológií alebo na jednotnej priemyselnej politike, v podstate by tým nadiktovali trhové štandardy pre celý zvyšok kontinentu.
Menšie štáty by v takomto usporiadaní stratili časť svojho vplyvu. Hoci by formálne sedeli pri rokovacom stole, reálne rozhodnutia by sa piekli v užšom kruhu najmocnejších. Pre firmy z menších krajín by to mohlo znamenať ťažšie podmienky, ak by ich domovské vlády neboli súčasťou týchto avantgardných dohôd a nemali by prístup k rovnakým dotačným schémam či výhodám.
Obídenie práva veta?
Najciteľnejšou politickou zmenou by bol koniec paralýzy pri rozhodovaní. Súčasný systém, kde môže jeden členský štát zablokovať kľúčové rozhodnutia (napríklad v zahraničnej politike alebo daňových otázkach) využitím práva veta, sa ukazuje ako neefektívny v čase globálnych kríz. Model dvoch rýchlostí by tento problém vyriešil elegantne, no tvrdo.
Skupina ochotných štátov by jednoducho pokročila v integrácii bez toho, aby čakala na súhlas skeptikov, akým je v niektorých otázkach napríklad Maďarsko. To by únii umožnilo rýchlejšie reagovať na konkurenciu zo strany Číny či USA, no zároveň by to prehĺbilo politické priekopy medzi západom a východom, respektíve medzi „starými“ a „novými“ členmi, hoci prítomnosť Poľska v elitnej skupine tento naratív mierne narúša.
