Európska komisia pod vedením Ursuly von der Leyenovej má za sebou ďalšiu zaťažkávaciu skúšku, ktorú podľa očakávaní zvládla. Vo štvrtok v Štrasburgu europoslanci odmietli už štvrtý pokus o jej odvolanie. Návrh, za ktorým stáli najmä poslanci z frakcie Patrioti pre Európu a ďalšie pravicové skupiny, nezískal v pléne dostatočnú podporu. Na základe informácií ČTK to píše denník Pravda.
Za pád exekutívy hlasovalo 165 zákonodarcov, kým 390 sa postavilo na jej stranu. Hlavným spúšťačom nespokojnosti bol podpis rozsiahlej obchodnej dohody s juhoamerickým blokom Mercosur, ktorý tvoria Brazília, Argentína, Paraguaj a Uruguaj.
Kritici dohody, ktorú lídri podpísali len minulý víkend v paraguajskom Asuncióne, varujú pred jej devastačnými dopadmi na európskych poľnohospodárov.
Právna brzda
Hoci Komisia politicky prežila, samotná obchodná dohoda narazila na vážnu prekážku. Europoslanci totiž ešte v stredu rozhodli o zásadnom kroku. Celý dokument posielajú na preskúmanie Súdnemu dvoru EÚ. Úlohou sudcov bude posúdiť, či je zmluva v súlade so Zmluvou o fungovaní EÚ.
Tento právny manéver znamená, že uplatňovanie dohody sa môže výrazne oddialiť, kým súd nevynesie verdikt. Ak by bolo stanovisko súdu negatívne, dohoda by nemohla nadobudnúť platnosť v súčasnej podobe a vyžadovala by si zložité úpravy a doplnenia, čo by celý proces vrátilo o krok späť.
Hra o všetko aj pre Šefčoviča
Hlasovanie o nedôvere bolo hrou o všetko. V prípade úspechu navrhovateľov by musela okamžite odstúpiť nielen predsedníčka von der Leyenová, ale aj všetkých 26 komisárov, vrátane slovenského zástupcu a výkonného podpredsedu Maroša Šefčoviča.
Súčasná Komisia, ktorá bola oficiálne schválená len nedávno, 27. novembra 2024, a ktorej mandát má trvať až do roku 2029, tak pokračuje v práci bez personálnych zmien.
Pre Leyenovú to bol už štvrtý úspešne odvrátený pokus o zosadenie, čo naznačuje, že napriek hlasnej kritike má v parlamente stále dostatočne stabilnú väčšinu na presadzovanie svojej agendy.
Čo ak by návrh prešiel?
Pokiaľ by návrh na vyslovenie nedôvery v Európskom parlamente získal potrebnú väčšinu, Brusel by zažil skutočné politické zemetrasenie s okamžitými a vážnymi následkami pre chod celej Únie.
Hlavným krokom by bola povinná hromadná rezignácia celého kolégia komisárov. Ursula von der Leyenová by musela okamžite odstúpiť z funkcie predsedníčky a spolu s ňou by o svoje kreslá prišli všetci eurokomisári, vrátane slovenského zástupcu Maroša Šefčoviča.
Tento pád by sa týkal aj vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý by musel odstúpiť zo svojej funkcie v rámci Komisie, hoci jeho rola v Rade EÚ má špecifické postavenie.
Režim údržby
Takáto situácia by však neznamenala okamžité vyprázdnenie kancelárií v budove Berlaymont. Odvolaná Komisia by zostala vo funkciách v takzvanom režime „bežnej správy“ (caretaker capacity), až kým by nebola vymenovaná a schválená nová exekutíva.
V praxi by to znamenalo výrazné oklieštenie právomocí. Komisári by mohli riešiť len nevyhnutné administratívne úkony na zabezpečenie chodu inštitúcie, no nemohli by prijímať žiadne nové politické rozhodnutia, iniciatívy ani predkladať nové legislatívne návrhy.
EÚ by sa tak ocitla v stave dočasnej paralýzy, neschopná efektívne reagovať na nové krízy či posúvať dopredu kľúčové agendy, čo by v čase geopolitického napätia predstavovalo značné riziko.
Následne by sa spustil zložitý a zdĺhavý proces formovania novej Komisie, ktorý by vrátil politické hodiny o mesiace späť. Členské štáty by museli nanovo nominovať svojich kandidátov, Európska rada by musela navrhnúť nového predsedu či predsedníčku, a celý kolotoč náročných vypočúvaní kandidátov v jednotlivých výboroch europarlamentu by sa musel zopakovať.
Vzhľadom na to, že súčasná Komisia bola schválená len nedávno, takýto scenár by znamenal obrovskú stratu času a energie. Historicky sa takáto situácia „dokonala“ len raz, v roku 1999, keď Santerova komisia pod tlakom korupčného škandálu odstúpila hromadne sama ešte predtým, ako ju parlament stihol formálne odvolať, čím sa vyhla potupe priameho zosadenia.
