Pri predstavení nafty s označením HVO100 výrobcovia zdôraznili, že ide o naftu z odpadových olejov a tukov, ktorá má priniesť výrazne nižšiu uhlíkovú stopu. Už od minulého roka si ju vodiči na vybraných miestach v strednej Európe vedia natankovať aj do osobných áut. Pri pohľade na pumpu pôsobí riešenie jasne a logicky. Keď sa neorú polia pre energetické plodiny a využije sa „odpad“, získa cestná doprava rýchly spôsob, ako znížiť emisie bez výmeny vozového parku.
Pri podrobnejšom skúmaní sa však ukazuje, že rozhodujú nielen trubky a nádrže, ale najmä toky surovín naprieč trhmi. Pri vysokom dopyte po použitom kuchynskom oleji sa zdroj stáva tovarom s cenou, nie odpadom bez alternatívy. Priemysel, ktorý olej doteraz spotrebúval inde, napríklad na teplo, mazanie alebo v chemickej výrobe, musí hľadať náhradu. Ak sa náhradou stáva palmový olej, posúva sa problém na iné miesto a bilancia sa zhoršuje.
Pri dnešnom globálnom obchode smeruje veľká časť použitého oleja do Európy z Ázie. Pri presune suroviny cez pol sveta rastú logistické emisie, pribúdajú riziká zmiešavania a klesá istota, že do reťazca nevstupuje primárny rastlinný olej, ktorý sa formálne označí ako odpadový.
Reťaz, ktorá mení výsledok
Pri výrobe biopalív rozhodujú drobnosti, a to odkiaľ surovina pochádza, čo by sa s ňou stalo ak by nebola spracovaná na palivo, a čím sa nahradí jej pôvodné použitie. Keď použitý olej nahrádza palmový olej v iných odvetviach, prenáša sa tlak na plantáže a na okraje tropických dažďových pralesov. Pri rozširovaní ťažby sa zvyšujú emisie z odlesňovania a mení sa vodná aj pôdna bilancia. Na konci reťazca sa potom môže stať, že HVO100 neponúka sľubovaných „až 90 %“ zníženia, ale len kozmetickú úpravu, v horšom prípade zhoršenie.
Počas diskusií o HVO100 upozorňujú environmentálne organizácie ešte na jeden bod – kontrolu pôvodu. Pri nedostatočnom dohľade nad certifikáciou a pri systéme hromadnej bilancie vzniká priestor na prepisovanie kategórií olejov. Keď sa do „odpadovej“ kategórie dostane primárny rastlinný olej, výhoda sa stratí. Dôvera v produkt potom nestojí na nápise na stojane, ale na forenzných metódach, trasovaní zásielok a auditoch.
Pri braní do úvahy celého cyklu, od zberu, cez prepravu, spracovanie, až po nahradenie v pôvodných odvetviach, prestáva byť výsledok jednoznačný. Kým v lokálnych projektoch so silným zberom a krátkymi trasami môže HVO dávať dobrý zmysel, pri masovej globálnej expanzii naráža na strop dostupných odpadov a na riziká, ktoré znižujú jeho klimatický prínos.
Prečítajte si tiež
Ako z toho von
Pri nastavovaní pravidiel môžu vlády a regulátori prísť s tromi kľúčovými poistkami. Po prvé, pri dovozoch má zafungovať prísna trasovateľnosť, nielen papierová, ale aj technická, vrátane izotopovej analýzy a geolokačných auditov. Po druhé, pri „odpadových“ vstupoch sa oplatí stanoviť stropy, aby palivársky priemysel nevysal surovinu z iných sektorov tak, že ich donúti prejsť na problematickejšie zdroje. Po tretie, pri podpore treba pred primárnymi olejmi zvýhodniť ozajstný odpad a zvyšky (tuky z potravinárstva, kalové oleje, živočíšne tuky nižších kategórií).
Pri zohľadnení týchto zásad sa môže HVO stať užitočnou súčasťou prechodného obdobia. Pri lokálnom zbere, krátkom dodávateľskom reťazci a prísnej certifikácii reálne zníži emisie v segmente, kde elektromobilita zatiaľ kvôli ekonomikš a infraštruktúre nie je jasnou voľbou. Pri ignorovaní pôvodu a náhrad v iných odvetviach však HVO zostane len prerobeným problémom s krajším obalom.
