Západní spojenci Ukrajiny v tichosti pracujú na zásadnej zmene stratégie, ktorá má Kyjevu poskytnúť viac než len diplomatické sľuby. Po mesiacoch diskusií, ktoré prebiehali počas decembra a januára, vypracovali ukrajinskí, americkí a európski predstavitelia detailný plán koordinovanej vojenskej reakcie. Na základe informácií TASR a ČTK to píše denník Pravda.
Tento dokument má slúžiť ako tvrdá bezpečnostná poistka pre prípadné budúce prímerie. Podstata návrhu je jednoduchá, no pre Kremeľ varovná. Akékoľvek trvalé porušenie pokoja zbraní zo strany Ruska nezostane bez odozvy, ale spustí predom pripravenú lavínu vojenských opatrení, do ktorých sa priamo zapoja aj západné mocnosti.
Odveta do 72 hodín
Nový bezpečnostný plán stojí na rýchlosti a automatizácii rozhodovania, čím sa chce predísť zdĺhavému politickému váhaniu v krízových momentoch. Dokument, na ktorý sa odvoláva denník Financial Times, počíta s viacúrovňovou reakciou.
Prvá fáza by sa aktivovala okamžite, do 24 hodín od incidentu. Zahŕňala by ostré diplomatické varovanie a okamžité obranné kroky ukrajinskej armády. Ak by agresia neustala, na scénu by nastúpila „koalícia ochotných“.
V tejto skupine figurujú kľúčoví európski hráči ako Veľká Británia, Francúzsko, ale aj Turecko či severské krajiny Nórsko a Island, ktoré by poskytli vojenskú podporu.
Najrazantnejší krok by prišiel v prípade rozsiahleho útoku. Plán predpokladá, že do 72 hodín od narušenia mieru by sa do konfliktu zapojili koordinované sily s priamou účasťou americkej armády.
Ide o bezprecedentný posun v rétorike, keďže doteraz sa priame zapojenie amerických vojsk považovalo za červenú čiaru. Hoci Washington, Moskva ani Kyjev tieto informácie oficiálne nekomentovali, ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj naznačil, že na stole sú „podstatné dokumenty s konkrétnym obsahom“, nie len prázdne slová.
Technologická stena a vojaci na hraniciach
Aby sa predišlo vzájomnému obviňovaniu z toho, kto vystrelil prvý, súčasťou dohody je aj masívne technologické zabezpečenie. Spojené štáty navrhujú vytvoriť nad 1 400 kilometrov dlhou frontovou líniou digitálny štít.
Pomocou siete senzorov a dronov by spojenci dokázali v reálnom čase a s vysokou presnosťou identifikovať pôvodcu útoku. Paralelne s technológiou sa však počíta aj s ľudským faktorom.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron a britský premiér Keir Starmer potvrdili ochotu vyslať na Ukrajinu mierové sily, ktoré by dozerali na bezpečnosť priamo v teréne, čo by výrazne zvýšilo stávky pre prípadného agresora.
Územie ostáva prekážkou
Všetky tieto bezpečnostné záruky sú však podmienené dosiahnutím samotnej dohody o prímerí, o ktorej sa v týchto dňoch intenzívne rokuje v Spojených arabských emirátoch.
Zloženie delegácií naznačuje vážnosť situácie. Americkú stranu zastupujú vplyvné postavy ako Jared Kushner, zatiaľ čo za Rusko rokuje admirál Igor Kosťukov z vojenskej rozviedky GRU. Aj keď Kremeľ pripustil určitý posun, hlavným kameňom úrazu ostáva Donbas.
Moskva trvá na úplnom stiahnutí ukrajinských vojsk z Doneckej oblasti, čo je pre Kyjev neprijateľné. Bez vyriešenia tejto územnej otázky ostáva prepracovaný plán západnej odvety zatiaľ len silným, no nepoužitým nástrojom v diplomatickej zásuvke.
Začiatok väčšej vojny?
Hoci primárnym cieľom Západu je odstrašenie, teda vytvorenie takej silnej hrozby, že si Rusko porušenie prímeria ani nedovolí, v momente zlyhania tejto stratégie by sa situácia dramaticky zmenila.
Ak by americké, britské či francúzske sily v reakcii na ruskú agresiu priamo zaútočili na ruské jednotky, prestalo by ísť o zástupnú vojnu, akú vidíme dnes. Konflikt by sa okamžite pretransformoval na priamy vojenský stret medzi jadrovými veľmocami.
Hoci by formálne nešlo o aktiváciu článku 5 Severoatlantickej zmluvy, realita na bojisku by bola takmer totožná. Vojaci NATO by pravdepodobne bojovali (a teda aj zabíjali) vojakov Ruskej federácie, čo je scenár, ktorému sa diplomati snažili vyhýbať od čias studenej vojny.
Pasca automatizovanej eskalácie
Najväčšie riziko spočíva v navrhovanej automatizovanej reakcie. Ak plán skutočne počíta s úderom do 72 hodín bez zdĺhavých politických konzultácií, výrazne sa zužuje priestor na deeskaláciu v prípade omylov či provokácií.
História pozná množstvo prípadov, kedy zlyhanie techniky alebo nesprávne vyhodnotenie situácie viedlo k napätiu. V tomto prípade by však „spúšť“ bola nastavená mimoriadne citlivo.
Ak by senzory chybne vyhodnotili situáciu alebo by došlo k lokálnemu incidentu, ktorý by Kremeľ nemusel mať pod priamou kontrolou, spustila by sa lavína vojenských akcií, ktorú by už bolo ťažké zastaviť. Západ by sa ocitol v pasci vlastných garancií. Buď by zaútočil a riskoval veľkú vojnu, alebo by cúvol a stratil akúkoľvek medzinárodnú kredibilitu.
