Európska energetika dosiahla významný historický míľnik, ktorý definitívne potvrdzuje odklon starého kontinentu od tradičných znečisťujúcich zdrojov. Podľa najnovšej analýzy energetického výskumného inštitútu Ember vyprodukovala Európska únia prvýkrát viac elektrickej energie z vetra a slnka než z fosílnych palív. Informáciu na základe správy ČTK spracoval magazín Forbes.
Dáta hovoria jasnou rečou. Veterné a solárne elektrárne sa na celkovej produkcii podieľali 30 percentami, čím tesne, ale predsa predbehli uhlie a plyn, ktoré spoločne vygenerovali 29 percent elektriny.
Agentúra Reuters upozorňuje, že tento úspech prichádza aj napriek politickému odporu niektorých vlád a naznačuje nezvratný trend smerom k nízkoemisnej budúcnosti.
Slnko ako nový kráľ, uhlie na ústupe
Za týmto rekordom stojí predovšetkým masívny rozmach fotovoltiky. Produkcia solárnej energie zaznamenala medziročný skok o úctyhodných 19 percent, čo sa ukázalo ako kľúčové najmä v čase, keď Európu sužovalo sucho a výkon vodných elektrární klesal. V krajinách ako Maďarsko, Španielsko či Holandsko sa slnko stalo dominantným hráčom a dnes tam tvorí už viac ako pätinu celkového energetického mixu.
Na opačnom konci spektra sa ocitlo uhlie. Jeho podiel na výrobe elektriny sa prepadol na historické minimum 9,2 percenta. Zaujímavým javom je, že kým uhlie ustupuje, výroba energie z plynu zaznamenala nárast o osem percent, čo naznačuje, že plyn stále slúži ako dôležité prechodné palivo.
Zelený úspech v tieni politických bojov
Celkový obraz európskej energetiky je dnes výrazne „bezemisný“. Ak sčítame obnoviteľné zdroje a jadrovú energiu, zistíme, že v minulom roku pokryli spoločne až 71 percent spotreby elektriny v EÚ. Tento progres sa však nerodí ľahko. Inštitút Ember upozorňuje, že prechod na čistú energiu naráža na silný politický protivietor.
Tlak vlád, vrátane Nemecka a Česka, viedol v Bruseli k oslabeniu niektorých kľúčových opatrení na znižovanie emisií CO2. Analytici zároveň dvíhajú varovný prst nad stavom infraštruktúry. Správa kritizuje nedostatočné investície do modernizácie elektrických rozvodných sietí a batériových úložísk.
Bez týchto technológií nebude možné naplno využiť potenciál zelenej energie, čo v konečnom dôsledku bráni znižovaniu nákladov pre bežné domácnosti aj priemysel.
Prečo je to dôležité?
Prekonanie fosílnych palív vetrom a slnkom nie je len štatistickou zaujímavosťou, ale predstavuje zásadný psychologický a strategický zlom v dejinách európskej energetiky. Dôležitosť tohto úspechu spočíva predovšetkým v dôkaze, že moderná priemyselná ekonomika dokáže fungovať na zdrojoch, ktoré boli ešte pred desiatimi rokmi považované za okrajové alebo len doplnkové.
Tento míľnik búra dlhoročný mýtus o tom, že obnoviteľné zdroje nemôžu byť pilierom energetického mixu. Zároveň to pre Európu znamená obrovský skok v energetickej bezpečnosti. Každá kilowatthodina vyrobená z „domáceho“ vetra alebo slnka je kilowatthodina, ktorú netreba doviezť vo forme.
Mnohí sa obnoviteľných zdrojov stále “boja”
Napriek týmto pozitívam čelia obnoviteľné zdroje stále silnej vlne skepticizmu a často až otvoreného opovrhovania zo strany verejnosti. Tento odpor má hlboké korene v obavách o stabilitu a peňaženku.
Ľudia prirodzene vnímajú „zelenú energiu“ ako drahší luxus, ktorý vidia na svojich faktúrach v podobe rôznych taríf za prevádzkovanie systému. Mnohí majú v pamäti obdobia, kedy bola solárna energia masívne dotovaná, čo viedlo k pokriveniu trhu a zbohatnutiu úzkej skupiny podnikateľov, zatiaľ čo náklady niesli bežní spotrebitelia. Ďalším silným faktorom je strach z nestability.
Argument „čo budeme robiť, keď nebude fúkať a slnko zájde“ je logický a pre laika ľahko pochopiteľný, čo vytvára živnú pôdu pre naratív, že zelená politika nás privedie k blackoutom a energetickej chudobe.
Majú kritici pravdu?
Je dôležité priznať, že argumenty kritikov nie sú len prázdnymi frázami, ale často vychádzajú z reálnych fyzikálnych a ekonomických výziev, ktoré tento prechod prináša.
Výhrada ohľadom nestability dodávok je plne opodstatnená. Vietor a slnko sú nepredvídateľné zdroje a elektrická sieť musí byť neustále v rovnováhe. Ak nemáme dostatočné kapacity na uskladnenie energie (batérie či prečerpávacie stanice) alebo záložné zdroje, systém je naozaj zraniteľný.
Kritika je oprávnená aj v bode, ktorý spomína inštitút Ember, a to je zanedbaná infraštruktúra. Súčasné elektrické vedenia neboli budované na to, aby zvládali nárazové toky energie z tisícok malých solárnych striech, čo si vyžaduje miliardové investície, ktoré niekto musí zaplatiť.
Na druhej strane, argumenty o extrémnej drahote samotnej výroby už prestávajú platiť, keďže technológie zlacneli natoľko, že sú dnes často lacnejšie než prevádzka uhoľných elektrární. Pravda je teda niekde uprostred. Smer je správny a nevyhnutný, no technické a finančné prekážky na tejto ceste sú reálne a ich bagatelizovanie len prehlbuje nedôveru verejnosti.
