Poľská vláda plánuje bezprostredne po českých parlamentných voľbách otvoriť citlivú otázku 65 rokov starého „územného dlhu“. Varšava požaduje od Prahy vrátenie 368 hektárov územia, ktoré podľa nej nespravodlivo pripadli bývalému Československu pri úprave hraníc v roku 1958. Zatiaľ čo Poľsko pripravuje formálne rokovania, česká strana reaguje zdržanlivo a kauzu nepovažuje za prelomovú, píše server Startitup.sk.
Historická krivda
Korene sporu siahajú do roku 1958, kedy sa vtedajšie Československo a Poľsko dohodli na „narovnaní“ spoločných hraníc. Pri tejto úprave však Poľsko odovzdalo Československu 1 205,9 hektára, no naspäť získalo iba 837,46 hektára. Vznikol tak rozdiel 368,44 hektára v prospech Československa, ktorý Poľsko vníma ako dlh, ktorý by mala Česká republika ako nástupnícky štát vyrovnať.
Poľská strana sa podľa denníka Fakt rozhodla s otvorením témy počkať na skončenie českých parlamentných volieb (3. a 4. októbra), aby sa táto citlivá otázka nezneužívala v predvolebnej kampani.
Zlyhané pokusy o dohodu
V priebehu rokov sa uskutočnilo viacero pokusov o vyriešenie tohto sporu. V roku 2015 sa zdalo, že dohoda je na dosah, keď česká vláda údajne schválila zoznam konkrétnych pozemkov, ktoré mali byť Poľsku vrátené. K podpisu zmluvy však napokon nedošlo, údajne pre tvrdenie českej strany, že pozemky by mali byť vrátené českej cirkvi. Ďalší pokus v roku 2021 počas vlády Andreja Babiša taktiež nepriniesol žiadny výsledok a téma na niekoľko rokov utíchla.
Súčasná poľská vláda na čele s premiérom Donaldom Tuskom a ministrom zahraničia Radosławom Sikorským má však podľa poľských médií pripravený akčný plán na obnovenie formálnych rokovaní. Ich cieľom je získať od Prahy podrobné vysvetlenie, prečo sa od dohôd z roku 2015 odstúpilo.
Praha reaguje pokojne
Česká diplomacia však v súvislosti s novou poľskou iniciatívou nevykazuje známky znepokojenia. Hovorca českého ministerstva zahraničných vecí Daniel Drake pre portál tn.nova.cz uviedol, že ide o vec, ktorá sa rieši už desiatky rokov a jej opätovné otvorenie by nebolo ničím prelomovým. Ministerstvo potvrdilo, že rokovania prebiehajú, no detaily v tejto chvíli neposkytuje.
Územné spory medzi oboma krajinami majú dlhú históriu siahajúcu až do roku 1918, najmä v oblasti Těšínska. Pre bežných občanov by však prípadná úprava hraníc v súčasnosti nemala takmer žiadny praktický dopad, keďže obe krajiny sú členmi EÚ a Schengenského priestoru. Ide tak predovšetkým o symbolickú záležitosť a snahu poľskej strany o vyriešenie historickej krivdy.
Čo by sa stalo, ak by Poľsko uspelo?
Úspech Poľska v tejto snahe by mal v praxi (pravdepodobne) len minimálny až zanedbateľný dopad na život bežných občanov oboch krajín. Dôvodom je členstvo Česka aj Poľska v Európskej únii a Schengenskom priestore, ktoré zaručuje voľný pohyb osôb a tovaru cez hranice. Hlavné dôsledky by tak boli predovšetkým symbolické, diplomatické a administratívne.
Vo fyzickom svete by to znamenalo, že Česká republika by musela vyčleniť pozemky v celkovej rozlohe 368 hektárov (3,68 km², čo je pre predstavu plocha asi 500 futbalových ihrísk) a na základe medzištátnej zmluvy ich odovzdať Poľsku. Tieto pozemky by sa takmer s istotou nachádzali priamo na súčasnej hranici a s najväčšou pravdepodobnosťou by išlo o neobývané územia, ako sú polia, lúky alebo lesy.
Vlády sa pri takýchto úpravách spravidla vyhýbajú presunom obývaných domov, aby predišli komplikáciám so štátnym občianstvom a majetkom obyvateľov. Bežní ľudia, ktorí denne prekračujú hranice za prácou či nákupmi, by si tak zmenu pravdepodobne ani nevšimli. Jediní priamo dotknutí by boli vlastníci konkrétnych pozemkov (či už súkromní majitelia, cirkev alebo štát), ktorých by český štát musel finančne odškodniť alebo im poskytnúť náhradné pozemky.
Z politického a diplomatického hľadiska by vyriešenie tohto 65-ročného sporu bolo vnímané ako významný úspech, najmä pre poľskú vládu. Prezentovala by to ako zavŕšenie dlhoročnej snahy o nápravu historickej krivdy. Paradoxne by to však mohlo viesť k celkovému posilneniu česko-poľských vzťahov, pretože by sa zo stola odstránila jedna z posledných problematických tém z minulosti. Obidve krajiny by sa mohli prezentovať ako vyspelí európski partneri, ktorí dokážu vyriešiť staré spory pokojnou a konštruktívnou cestou.
Najviac práce by si zmena vyžiadala v administratívnej a právnej rovine. Musela by byť pripravená, podpísaná a oboma parlamentmi ratifikovaná medzinárodná zmluva o úprave hraníc. Následne by geodeti museli presne zamerať a vyznačiť nový hraničný priebeh v teréne a museli by sa vykonať rozsiahle zmeny v katastrálnych mapách a listoch vlastníctva. V konečnom dôsledku by teda išlo najmä o symbolické gesto a diplomatickú udalosť, ktorá by si vyžiadala značné administratívne úsilie, no reálny život ľudí v pohraničí by ovplyvnila len minimálne.
