Dnes sa ešte ani nedokážeme spoľahlivo dostať na Mars, no už vznikajú návrhy vesmírnych lodí, ktoré by mali odviezť generácie ľudí až k iným hviezdam. Najodvážnejšou víziou z posledných rokov je projekt s názvom Chrysalis. Má ísť o obrovský rotujúci valec, v ktorom by mohlo žiť približne 2 400 osôb celé stáročia, kým dorazia k vzdialenej planéte Proxima Centauri b. Myšlienka znie ako futuristické divadlo, no odborníci ju berú prekvapivo vážne.
Loď, ktorá bude sama mestom
Chrysalis má mať dĺžku viac než 58 kilometrov a hmotnosť blížiacu sa k 2,4 miliarde ton. Loď je navrhnutá tak, aby pomalou rotáciou vytvárala umelú gravitáciu a zabránila zničeniu kostí a svalstva posádky. Vo vnútri by sa nachádzali školy, nemocnice, dielne aj parky, teda kompletné prostredie pre uzavretú ľudskú civilizáciu. Počet obyvateľov bude prísne regulovaný, v priemere 1 500, najviac 2 400 ľudí, a plodnosť sa bude plánovať presným spôsobom, aby systém vydržal po celé obdobie cesty.
Stavba medzi Zemou a Mesiacom
Odborníci predpokladajú, že konštrukcia takejto lode by zabrala 20 až 25 rokov a stavať by sa mala v Lagrangeovom bode medzi Zemou a Mesiacom. Ide o veľmi stabilné miesto vo vesmíre, kde gravitačné sily vytvárajú akési „parkovisko“ pre telesá, ktoré tam môžu zostať s minimálnou spotrebou paliva. Aby sa budúci osadníci pripravili na uzavretý život, navrhuje sa dokonca desaťročia trvajúci pobyt na izolovanej Antarktíde ešte pred štartom.
Cesta dlhá štyri storočia
Loď bude cestovať iba tisícinou percenta rýchlosti svetla. Napriek tomu dokáže v priebehu viac než štyroch storočí prekonať 4,2 svetelného roka a doraziť k hviezdnemu systému Alfa Centauri, kde obieha planéta Proxima Centauri b. To znamená, že posádka, ktorá by loď opúšťala, nebude tou istou, ktorá by na cieľovej planéte vystúpila. Projekt je od začiatku koncipovaný ako generačný. Ľudia na palube by sa narodili, vyrástli a zomreli vo vesmíre, pričom až ich prapravnúčatá by sa mohli dotknúť cudzieho sveta.
Život na takejto lodi môže prirodzene priniesť silné psychologické dilemy. Odborníci preto tvrdia, že misia musí byť vnímaná nielen ako technický experiment, ale aj ako hlboko kultúrna a duchovná cesta. Generácie, ktoré sa nikdy nedotknú zemskej pôdy, by si mohli vytvoriť nový pocit identity – už nie obyvateľov modrej planéty, ale bytostí vesmíru.
Kedy, ak vôbec, sa začne stavať loď schopná uniesť tisíce ľudí k iným hviezdam, dnes nevieme. Ale v šuplíku už existuje návrh, ktorý ukazuje, že raz by sme mohli opustiť svoju slnečnú sústavu. Otázkou zostáva, či budú budúce generácie ešte stále túžiť po nových planétach, alebo si vybudujú svoj vesmírny domov priamo na palube Chrysalis.
