Zatiaľ čo parlamenty a environmentálne organizácie horlivo debatujú o čo najširšom využití obnoviteľných zdrojov energie (OZE), často sa zabúda na riešenie problému, ktorý sa nám tu nakopil za posledných niekoľko dekád. Ako ste už zrejme vyčítali z nadpisu tohto článku, je ním jadrový odpad.
Pochopiteľne, mnohí majú z jadrového odpadu strach, keďže emituje žiarenie, ktoré môže v niektorých prípadoch byť až smrteľne nebezpečné. No hoci je to pravda, o jadrovom odpade sa šíri aj kopa mylných predstáv. Veľmi často sa pritom týkajú otázky, ako dlho býva takýto odpad toxický.
Nie je odpad ako odpad
Odpad z jadrových elektrární nie je vždy a všade rovnaký. Delí sa na viacero kategórií, konkrétne podľa rádioaktivity a doby, počas ktorej je klasifikovaný ako život ohrozujúci. Svetová jadrová asociácia rozlišuje konkrétne medzi štyrmi základnými typmi jadrového odpadu:
- Odpad s veľmi nízkou aktivitou (VLLW);
- Odpad s nízkou aktivitou (LLW);
- Stredne aktívny odpad (ILW);
- Odpad s vysokou aktivitou (HLW).
Práve odpad s nízkou aktivitou tvorí podľa asociácie až 90 percent objemu všetkého jadrového odpadu, pričom obsahuje len 1 percento celkovej rádioaktivity. Do tejto triedy patrí napríklad oblečenie, filtre, náradie alebo iný materiál, ktorý prišiel do kontaktu s rádioaktívnym prostredím. Takýto odpad je bezpečný už po niekoľkých dekádach. Kým sa tak stane, býva uložený v špecializovaných zariadeniach pri zemskom povrchu alebo v plytkých podzemných priestoroch.
Odpad s vysokou aktivitou, ktorý je najnebezpečnejší, tvorí len 3 percentá celkového množstva jadrového odpadu. Zároveň ale zodpovedá za 95 percent celkovej rádioaktivity. Tento odpad, ako už asi tušíte, vzniká priamo z “horenia” uránového paliva v reaktore. A správne, toxicita tohto odpadu netrvá dekády, ale stáročia až tisícročia.
Polčas rozpadu
Čo sa týka samotného obdobia, ktoré treba, kým toxicita jadrového odpadu “vyprchá”, je dôležité poznať jeden konkrétny pojem, a to polčas rozpadu. Ide o čas, za ktorý sa polovica atómov odpadu premení na iný prvok, výsledkom čoho je pokles rádioaktivity.
Každý rádioaktívny izotop má pritom iný polčas. Ako píše BGR, všeobecne platí, že čím je izotop rádioaktívnejší, tým rýchlejšie sa rozpadá. Niektoré izotopy majú polčas rozpadu niekoľko sekúnd, iné tisíce či dokonca státisíce rokov. Napríklad také plutónium-239 môže byť toxické po dobu až 24-tisíc rokov.
Hoci teda jadrový odpad býva toxický dlho, nie je taký navždy. To je veľký rozdiel oproti iným priemyselným odpadom, napríklad ortuti alebo kadmia, ktoré zostávajú toxické navždy.
Kde sa jadrový odpad skladuje?
Metódy skladovania sú rôzne, líšia sa podľa konkrétneho typu odpadu. Odpad s nízkou aktivitou a krátkodobo stredne-aktívny odpad sa ukladá do povrchových alebo plytkých podzemných zariadení, ktoré sú vybavené inžinierskymi trezormi. Tie sú riadne zapečatené a pokryté vrstvami zeminy a nepriepustných membrán. Takéto zariadenia sú v prevádzke vo Veľkej Británii, Francúzsku, Španielsku, Japonsku, USA, Švédsku či Fínsku.
Pre najnebezpečnejší odpad existuje iba jedno medzinárodne uznávané riešenie. Tým je hlbinné geologické úložisko. Ide o zariadenie, ktoré sa nachádza niekoľko stoviek metrov pod zemou. Rádioaktivite stoja v ceste viaceré bariéry, menovite obal, bentonitová hlina a samotná hornina. Pokiaľ ide o rozmery samotného úložiska, tie sa môžu ťahať aj na niekoľko kilometrov.
Fínsko ako priekopník
Pre zaujímavosť, prvou krajinou na svete, ktorá pristúpila k výstavbe trvalého hlbinného úložiska pre vysokoaktívny odpad, je Fínsko. Úložisko Onkalo, ktoré sa nachádza na ostrove Olkiluoto, je podľa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) skutočne prelomovým projektom v oblasti jadrovej energetiky.
Zariadenie je zakopané 430 metrov pod zemou, v stabilnej granitovej hornine, a je navrhnuté tak, aby bezpečne izolovalo vyhorené jadrové palivo po dobu až 100-tisíc rokov. Odpad je uložený v medených kapsulách obklopených bentonitovou hlinou, ktorá pri kontakte s vodou napučí a vytvorí akýsi tesniaci systém.
Slovensko má k dispozícii až päť lokalít
Málokto si pritom uvedomuje, že aj Slovensko má v oblasti skladovania jadrového odpadu celkom slušný potenciál. Zodpovedá tomu skutočnosť, že práve jadro hrá u nás stále hlavnú rolu v energetickom mixe. V dočasných skladoch vláda k začiatku minulého roka evidovala okolo 1 500 ton, respektíve 14-tisíc “kaziet” vyhoreného jadrového paliva.
Zatiaľ teda nemáme na uskladnenie toxického odpadu permanentné riešenie, no možnosti tu sú. Štát vytipoval rovno 5 potenciálnych lokalít, presnejšie centrálnu časť pohoria Tribeč, južnú časť Veporských vrchov, juhozápadnú časť Stolických vrchov, východnú časť Cerovej vrchoviny a západnú časť Rimavskej kotliny.
Problém je v tom, že 4 z uvedených lokalít sa nachádzajú v Banskobystrickom kraji, čo tamojší občania neberú na ľahkú váhu. O týchto plánoch vraj neboli vopred informovaní.
Podľa harmonogramu by mal byť definitívny verdikt o výbere finálnej lokality vydaný do roku 2030, stavebné rozhodnutie do roku 2038, zatiaľ spustenie prevádzky sa plánuje na rok 2065.
Hľadali rôzne riešenia
Samozrejme, vedci a inžinieri skúmali aj ďalšie riešenia nakladania s jadrovým odpadom. Dokonca zamýšľali, že ho jednoducho vystrelia do vesmíru. Možno to znie absurdne, no túto myšlienku skúmala aj NASA v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Dokonca sa objavili návrhy, aby sa odpad vystrelil priamo do Slnka (kde by zhorel do tla). Návrh bol ale napokon zamietnutý pre príliš vysoké riziko havárie pri štarte rakety.
Ďalšou možnosťou bolo ukladanie v hlbokomorských priekopách, konkrétne v subdukčných zónach. Táto možnosť ale narazila nielen na technické prekážky, ale aj na medzinárodné právo, keďže morské vykladanie odpadu je dnes zakázané. Podobný osud postihol aj plány na ukladanie v ľadovcoch, ktoré vylúčila Antarktická zmluva z roku 1959.
