V pondelok 17. novembra si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu. Udalosti z roku 1989 odštartovali rozsiahle spoločenské zmeny, ktoré mali priaznivý a zásadný dosah aj na sektor elektronických komunikácií. Pri tejto príležitosti Telekomunikačná únia Slovenskej republiky (TÚSR) pripomína, že demokracia nám priniesla aj slobodu výberu z ponúk viacerých operátorov, ktorí dnes poskytujú internet, televíziu a hlasové služby. Uvádza to v tlačovej správe adresovanej médiám.
Život pred rokom 1989: Dekády čakania a rušičky
Do roku 1989 u nás súkromné podnikanie nebolo možné. Telekomunikačné služby poskytoval výhradne jeden štátom vlastnený operátor. Absencia akejkoľvek súťaže viedla k tomu, že služby boli ťažko dostupné, mimoriadne drahé a nekvalitné. Komunistický režim navyše vnímal komunikáciu ako bezpečnostné riziko, čo sa prejavovalo prísnou kontrolou a obmedzovaním prístupu k technológiám.
Na zriadenie bežnej pevnej telefónnej linky sa bežne čakalo roky, v odľahlejších oblastiach aj viac ako desaťročie. Medzinárodné hovory boli monitorované, listová pošta podliehala prehliadkam a súkromné používanie vysielačiek bolo regulované a pre verejnosť zakázané.
Súčasťou informačnej izolácie bolo aj to, že na našom území mohla vysielať iba štátna televízia a rozhlas. Štát aktívne prevádzkoval sieť rušičiek, ktoré blokovali príjem rozhlasového a televízneho vysielania zo západných demokratických krajín. K technickému oddeleniu prispievalo aj to, že krajiny východného bloku zámerne používali odlišné frekvenčné pásma a technické normy. V praxi to znamenalo, že bežné prijímače nedokázali naladiť západné vysielanie, prípadne síce fungoval obraz, ale chýbal zvuk.
Čo by bolo, keby osudný november neprišiel?
Udalosti 17. novembra odštartovali okamžité zmeny. Štátny monopol na telekomunikácie bol ukončený, rušičky západného vysielania boli vypnuté a začali sa udeľovať prvé povolenia na súkromné rozhlasové a televízne vysielanie. Začal sa tiež postupný prechod na západné technické normy, čo si vyžadovalo úpravy alebo výmenu vysielačov aj prijímačov.
Bez týchto zmien by s veľkou pravdepodobnosťou aj naďalej poskytoval služby len štátny operátor bez akéhokoľvek tlaku na inovácie. Chýbajúca súťaž by brzdila rozvoj nových technológií a spomaľovala by rozširovanie internetového pripojenia. Na Slovensku by bolo podstatne viac miest bez internetu alebo len s veľmi pomalým pripojením.
Podobná situácia by bola aj pri mobilných službách. Nemohli by sme si vyberať z ponuky viacerých operátorov a na zriadenie mobilnej služby by sme možno čakali roky. Možnosti roamingu by boli obmedzené, keďže by pretrvávali reštrikcie pri cestovaní do západnej Európy. Internetový obsah by navyše podliehal cenzúre. Pred rokom 1989 ľudia o káblovej televízii či satelitnom príjme len snívali, k dispozícii boli len dva štátne programy.
Udalosti 17. novembra priniesli slobodu, možnosť výberu, zrušenie cenzúry a konkurenčné prostredie. Telekomunikačná únia pripomína, že tieto výhody nie sú samozrejmosťou a závisí od všetkých, či si ich dokážeme udržať aj do budúcnosti.
Čo presne sa stalo 17. novembra?
17. november 1989, ktorý bol Medzinárodným dňom študentstva, sa stal prelomovým momentom Nežnej revolúcie. V Prahe sa v ten deň konala pôvodne povolená študentská spomienka, ktorá sa však spontánne zmenila na protirežimný pochod tisícok ľudí smerom do centra mesta.
Na Národní tříde bol tento dav obkľúčený a brutálne zbitý špeciálnymi policajnými jednotkami, takzvanými „červenými baretmi“, čo si vyžiadalo stovky zranených. Kľúčovým katalyzátorom udalostí, ktoré nasledovali, sa stala fáma o údajnej smrti študenta Martina Šmída počas tohto zásahu. Hoci sa neskôr ukázala ako nepravdivá, správa o brutalite zásahu, v kombinácii so správami o aktivitách študentov aj v Bratislave, okamžite zmobilizovala celú spoločnosť.
Už v nasledujúcich dňoch vstúpili do štrajku herci a študenti a vznikli koordinačné centrá revolúcie – Verejnosť proti násiliu (VPN) na Slovensku a Občianske fórum (OF) v Česku, čo viedlo k masovým demonštráciám a následnému pádu komunistického režimu.
