Zdá sa, že zákaz predaja áut so spaľovacími motormi sa môže rozšíriť. Po tom, čo Európska únia presadila svoj plán, by sa mohla pridať ďalšia veľká krajina s takmer 28 miliónmi obyvateľov. Odborníci v Austrálii totiž vyzývajú tamojšiu vládu, aby nasledovala európsky príklad a ukončila éru spaľovacích motorov v prospech prechodu na elektromobily. Na základe informácií The Guardian to píšu Autoviny.sk.
Podľa tamojších expertov je stanovenie jasného dátumu, napríklad roku 2035, „nevyhnutnosťou“. Austrália podľa nich konečne začína dobiehať zvyšok sveta v prechode na elektromobily. Po rokoch pomalého napredovania sa predaje elektromobilov a plug-in hybridov v krajine v prvej polovici roka 2025 vyšplhali na viac ako 72-tisíc kusov, čo predstavuje približne 12 % všetkých nových predaných áut.
Hoci ide o výrazný nárast oproti roku 2024, tento podiel je stále zanedbateľný v porovnaní s lídrami trhu. Napríklad v Nórsku dnes tvoria elektromobily neuveriteľných 98 % všetkých nových predajov.
Prečo je zákaz potrebný?
Problémom Austrálie sú emisie. Doprava sa na nich podieľa približne 22 percentami a jej podiel neustále rastie. Ak sa nič nezmení, očakáva sa, že do roku 2030 sa doprava stane najväčším zdrojom emisií v krajine.
Aby Austrália splnila svoj cieľ znížiť emisie o 62 až 70 % do roku 2035, bude musieť drasticky urýchliť prechod motoristov od spaľovacích motorov k alternatívnym pohonom. Bez jasne stanoveného dátumu konca predaja nových benzínových a naftových áut to však podľa odborníkov pôjde len ťažko.
Zatiaľ čo väčšina štátov OECD už termín zákazu predaja áut so spaľovacími motormi stanovila, Austrália takýto krok doteraz neurobila. Diskusia sa týmto smerom začína uberať až teraz, čo vystrašilo niektorých vodičov. Elektromobily dnes v krajine predstavujú len asi 2 percentá z celkového vozového parku 21,7 milióna áut.
EÚ je obzvlášť nekompromisná
Európska únia zašla v globálnom meradle zatiaľ najďalej, keď stanovila, že od roku 2035 musia byť všetky nové autá a dodávky predávané v EÚ už len s nulovými emisiami. Hoci sa po dlhých rokovaniach podarilo presadiť výnimku pre vozidlá jazdiace na syntetické palivá, základný zákaz zostáva tvrdý.
Väčšina automobiliek, ako napríklad Volkswagen, sa plánu Bruselu prispôsobila a sama oznámila koniec výroby spaľovacích motorov ešte pred rokom 2035. Príklad Európy však ukázal aj odvrátenú stranu: absencia jasnej stratégie pre prechodné obdobie otvorila dvere pre silný lobing a následné spomaľovanie reforiem, čoho sme svedkami práve v súčasnosti. Ak sa teda má podobné opatrenie zaviesť v Austrálii, musí byť od začiatku lepšie premyslené.
Prechod musí byť spravodlivý
Samozrejme, každý takýto zákaz nevyhnutne narazí na značný odpor. Vybraní austrálski experti ale napriek tomu požadujú právne záväzný koniec predaja osobných vozidiel na benzín a naftu. Musí to však byť doplnené o jasné priebežné ciele pre podiel elektrických áut na trhu, hustotu nabíjacích staníc a najmä o podporu pre nízkopríjmové domácnosti.
Medzi kľúčové opatrenia by malo patriť zvýšenie investícií do nabíjacej infraštruktúry, najmä mimo veľkých miest, a zavedenie dotácií či šrotovného pre domácnosti, ktoré si nový elektromobil nemôžu dovoliť. Chýbať nesmie ani úprava daňového systému a mýta za diaľnice, aby odmeňovali motoristov za prechod na vozidlá s nižšími emisiami. Len tak sa dá zabezpečiť, že prechod na elektromobilitu nebude len ekologický, ale aj sociálne spravodlivý.
Strategický nátlak
Tlak na zákaz spaľovacích motorov neprichádza primárne z „trhu“ v zmysle dopytu zákazníkov, ale je to strategický tlak zo strany regulátorov, predovšetkým vlád a nadnárodných celkov ako Európska únia.
Dôvodom sú záväzné medzinárodné klimatické dohody, ktoré si vyžadujú radikálne zníženie emisií skleníkových plynov. Sektor dopravy je jedným z najväčších producentov emisií a bez jeho transformácie nie je možné splniť ciele, ako je zníženie emisií o 60 % či 70 % do roku 2035. Zákaz predaja nových spaľovacích áut je vnímaný ako najefektívnejší a najpriamejší nástroj, ako prinútiť automobilový priemysel k definitívnej zmene.
Automobilky ako Volkswagen sa tomuto tlaku prispôsobili a samy investujú miliardy do nových technológií, pretože vedia, že ich starý obchodný model má v regulovaných trhoch, ako je EÚ, presne stanovený dátum konca.
Hlavným cieľom a príspevkom prechodu na elektromobilitu je dekarbonizácia. V ideálnom prípade elektromobil produkuje nulové lokálne emisie. To má dva zásadné benefity. Prvým je okamžité zlepšenie kvality ovzdušia v mestách a husto obývaných oblastiach, keďže z výfukov nemiznú oxidy dusíka ani jemné prachové častice, ktoré spôsobujú respiračné ochorenia. Druhým, globálnym benefitom, je zníženie produkcie CO2.
Celková ekologická stopa elektromobilu je však, samozrejme, priamo závislá od toho, ako sa vyrába elektrina, ktorou sa nabíja. Ak pochádza z obnoviteľných zdrojov (voda, vietor, slnko) alebo z jadra, je jeho celoživotná bilancia emisií dramaticky nižšia ako pri spaľovacom aute.
Stratégia, ktorá má svoje diery
Avšak práve táto stratégia má viacero aktuálnych a zásadných nevýhod, ktoré spôsobujú, že prechod na elektromobily je veľmi nerovnomerný. Najväčšou nevýhodou je stále extrémne vysoká obstarávacia cena elektromobilov. Sú výrazne drahšie ako porovnateľné spaľovacie autá, čo z nich robí tovar (nateraz) dostupný len pre bohatšie vrstvy obyvateľstva.
Bez masívnych dotácií sa stáva tento prechod sociálne nespravodlivým. Ďalšou veľkou nevýhodou je nedostatočná nabíjacia infraštruktúra. Problémom nie je len hustota staníc mimo miest, ale predovšetkým nemožnosť domáceho nabíjania pre milióny ľudí žijúcich v bytových domoch na sídliskách. Ďalšími rizikami sú obavy o životnosť a cenu výmeny batérie, ekologická a etická záťaž pri ťažbe surovín (lítium, kobalt) a otázka stability elektrickej siete pri masovom nabíjaní.
Tieto nevýhody priamo vysvetľujú, prečo je prechod taký nerovnomerný. Nie je to len o ekologickom zmýšľaní, ale primárne o dvoch faktoroch: kúpnej sile a politike stimulov.
Napríklad spomínané Nórsko, ako jedna z najbohatších krajín sveta, má obrovskú kúpnu silu, no hlavne na desiatky rokov zaviedlo extrémne agresívne dotácie. Nešlo len o priame dotácie na nákup, ale predovšetkým o oslobodenie od DPH a od extrémne vysokej registračnej dane, ktorá spaľovacie autá robila absurdne drahými. Elektromobily tak boli v Nórsku reálne lacnejšie na nákup ako benzínové autá. K tomu sa pridali benefity ako bezplatné parkovanie, jazda v pruhoch pre autobusy a oslobodenie od mýta.
V kombinácii s hustou nabíjacou sieťou a 100 % elektrinou z vodných elektrární vznikol dokonalý ekosystém pre adopciu. Naopak Slovensko má násobne nižšiu priemernú mzdu, takže vysoká cena je kľúčovou bariérou. Zároveň tu chýba akákoľvek dlhodobá a systematická dotačná politika. Štátne dotácie boli v minulosti jednorazové, rýchlo sa vyčerpali a boli nepredvídateľné. Bez masívnych stimulov a jasnej vízie, ktoré by urobili elektromobil finančne dostupnejším, zostáva pre bežného Slováka luxusom, a preto predaje zostávajú nízke.
