Čínski lekári uskutočnili prelomovú operáciu, keď ako prví na svete transplantovali časť geneticky upravenej prasacej pečene živému človeku. Pacientom bol 71-ročný muž v terminálnom štádiu ochorenia, pre ktorého to bola posledná nádej. Prasačia pečeň v jeho tele úspešne fungoval viac ako mesiac, kým ju pre komplikácie museli odstrániť. Hoci pacient napokon zomrel z iných príčin, vedci považujú experiment za kľúčový krok vpred pre budúcnosť transplantácií. Téme sa venuje portál VTM.cz.
Posledná nádej pre pacienta
Pacientom bol 71-ročný muž, ktorý trpel pokročilou cirhózou pečene a rozsiahlym nádorom, ktorý nebolo možné operovať. Nespĺňal kritériá pre zaradenie na čakaciu listinu pre ľudský orgán a všetky ostatné formy liečby u neho zlyhali. Xenotransplantácia (medzidruhová transplantácia) tak predstavovala poslednú, aj keď riskantnú, nádej. Dôležité je zdôrazniť, že nešlo o úplnú náhradu, ale o tzv. pomocnú transplantáciu, pri ktorej bola časť prasacej pečene pridaná k pacientovej vlastnej.
Kľúčom k úspechu bol orgán zo špeciálne vyšľachteného miniatúrneho prasaťa, v ktorého DNA vedci vykonali desať genetických úprav. Odstránili tri gény zodpovedné za okamžité odmietnutie orgánu a naopak pridali sedem ľudských génov pre lepšiu zlučiteľnosť imunitného systému a zrážania krvi.
Nádejný začiatok, nečakané komplikácie
Prvý mesiac po operácii vyzerali výsledky mimoriadne sľubne. Prasačia pečeň fungovala stabilne, produkovala žlč a pre telo nevyhnutné bielkoviny. Dokonca sa začala regenerovať aj pacientova vlastná pečeň. Najdôležitejšie bolo, že sa neobjavili žiadne známky akútneho odmietnutia orgánu, čo bola najväčšia obava lekárov.
Zlom nastal 31. deň po operácii. Na 38. deň sa u pacienta rozvinula závažná komplikácia známa ako trombotická mikroangiopatia, pri ktorej imunitná reakcia poškodzuje cievy a vytvára krvné zrazeniny. Lekári sa preto rozhodli prasačí orgán okamžite odstrániť. V tom čase už bola zvyšná časť pacientovej vlastnej pečene považovaná za dostatočne funkčnú. Pacientov stav sa po zákroku stabilizoval, no neskôr podľahol opakovanému krvácaniu do tráviaceho traktu a zomrel 171 dní od pôvodnej operácie. Podľa lekárov jeho smrť nesúvisela so zlyhaním transplantátu.
Míľnik pre budúcnosť
Napriek úmrtiu pacienta hodnotia lekári zákrok ako zásadný úspech. Vedúci výskumník Beicheng Sun uviedol, že prípad dokázal, že geneticky upravená prasačia pečeň môže v ľudskom tele fungovať po dlhšiu dobu. Po prvý raz sa tak potvrdilo, že zvierací orgán môže dočasne zabezpečovať životne dôležité funkcie.
To otvára cestu pre takzvanú premosťovaciu liečbu (bridge therapy), pri ktorej by zvierací orgán mohol udržať pacienta pri živote, kým sa jeho vlastný orgán nezotaví, alebo kým sa nenájde vhodný ľudský darca. Experiment je tak míľnikom v transplantológii, ktorý naznačuje, že „prasačia éra“ v medicíne, ktorá by mohla riešiť kritický nedostatok ľudských orgánov, sa skutočne začala.
Prečo práve prasa?
Voľba prasaťa ako zdroja orgánov pre transplantáciu človeku (xenotransplantáciu) nie je vôbec náhodná. Ide o výsledok desiatok rokov výskumu, pričom prasa sa ukázalo ako najvhodnejší kandidát z unikátnej kombinácie biologických, praktických a etických dôvodov. V porovnaní s inými zvieratami, napríklad s primátmi, ponúka najlepší kompromis vlastností.
Hlavným a najdôležitejším dôvodom je mimoriadna anatomická a fyziologická podobnosť medzi prasacími a ľudskými orgánmi. Srdce, obličky, a ako ukázal aj posledný prípad, aj pečeň prasaťa, majú veľmi podobnú veľkosť, štruktúru a funkciu ako tie ľudské. To znamená, že sú schopné po transplantácii plniť v ľudskom tele rovnaké úlohy – srdce dokáže pumpovať krv pod správnym tlakom a obličky efektívne filtrovať odpadové látky. Táto biologická kompatibilita je základným predpokladom, aby orgán mohol vôbec fungovať.
Samotná podobnosť by však nestačila, ak by sme nedokázali prekonať imunitnú bariéru. A tu prichádza druhý kľúčový dôvod: prasa je relatívne ľahko geneticky modifikovateľné. Vďaka moderným technológiám, ako je CRISPR, dokážu vedci v DNA prasaťa robiť presné „úpravy“. Ako bolo spomenuté, dokážu „vypnúť“ prasacie gény, ktoré sú zodpovedné za okamžité a prudké odmietnutie orgánu ľudským telom, a naopak, dokážu do prasacej DNA „vložiť“ ľudské gény.
Tieto ľudské gény potom zabezpečia, že prasací orgán produkuje ľudské bielkoviny, ktoré pomáhajú „oklamať“ imunitný systém, regulovať zrážanlivosť krvi a celkovo robia orgán pre ľudské telo prijateľnejším. Táto úroveň genetického inžinierstva je u prasiat oveľa viac prebádaná a jednoduchšia ako u primátov.
Nakoniec sú tu aj praktické a etické výhody. Prasa rýchlo rastie, má veľký počet mláďat a je možné ho chovať vo veľkom v prísne kontrolovaných, sterilných podmienkach. To umožňuje nielen vytvoriť dostatočnú zásobu orgánov, ale hlavne minimalizovať riziko prenosu zvieracích vírusov a iných patogénov na človeka.
Z etického hľadiska je použitie prasiat pre väčšinu spoločnosti prijateľnejšie ako použitie primátov (opíc a ľudoopov), ktorí sú naši najbližší príbuzní. Keďže ošípané sú bežne chované ako hospodárske zvieratá na mäso, ich využitie na záchranu ľudského života je vnímané ako menší etický problém. Práve táto kombinácia biologickej podobnosti, genetickej flexibility, praktickej dostupnosti a nižšej etickej kontroverzie robí z prasaťa ideálneho kandidáta pre budúcnosť xenotransplantačnej medicíny.
