Slovenské verejné financie sa podľa analytickej platformy Dáta bez pátosu nevyvíjajú dobre a štát napriek rekordným príjmom míňa bez náznaku šetrenia. Analytici vo svojej najnovšej analýze varujú pred scenárom „gréckej cesty“, ktorý by v budúcnosti znamenal drastické škrty, nižšie dôchodky a koniec sociálnych benefitov. Na ich prognózy upozorňuje magazín interez.sk.
Štát veľa berie, no málo investuje
Analytici poukazujú na paradoxnú situáciu. Príjmy štátneho rozpočtu za prvých sedem mesiacov roka medziročne narástli o 17 %, pričom výber daní je vyšší o 15 %. Rastú príjmy z daní od zamestnancov (vďaka okresanému daňovému bonusu), firiem, spotrebných daní aj z nových daní z hazardu a transakcií.
Napriek tomu štát podľa Dát bez pátosu všetky tieto dodatočné peniaze okamžite minie na bežnú spotrebu. Investičné výdavky sú pritom rekordne nízke – za sedem mesiacov len 1,7 miliardy eur. Analytici tento stav ostro kritizovali slovami, že sme „včera prežrali to, čo sme mali zajtra investovať“.
K zlej situácii podľa nich neprispieva ani pomalé čerpanie eurofondov a plánu obnovy, ktoré je len na úrovni 8 % pre obdobie 2021 – 2027.
Explózia úrokových nákladov
Najväčším rizikom do budúcna sú podľa platformy rastúce úroky zo štátneho dlhu, ktoré sa medziročne zvýšili o 40 %. Predpovedajú, že kým v roku 2023 stáli úroky štát 1 miliardu eur, v roku 2026 to budú už 2 miliardy a v roku 2028 až 3 miliardy eur ročne.
Dáta bez pátosu nepredpokladajú, že by štát zbankrotoval, pretože požičiavať si budeme môcť aj naďalej. Bude to však extrémne drahé a obrovská časť štátneho rozpočtu tak bude každoročne smerovať len na splácanie úrokov, nie na reálne služby pre občanov.
Nižšie dôchodky a drastické škrty
Ak bude tento trend pokračovať, štát podľa analytikov čaká scenár podobný tomu gréckemu. Budúcnosť by tak mohla priniesť drastické a plošné šetrenie, ktoré by sa dotklo každého.
Vo svojej vízii spomínajú napríklad zníženie dôchodkov a sociálnych dávok, koniec obedov a vlakov zadarmo, výrazne drahšie diaľničné známky (až 200 eur), posunutie veku odchodu do dôchodku nad 65 rokov, obmedzenie invalidných dávok či zrušenie výsluhových dôchodkov. Tento scenár by zároveň viedol k odchodu mladých ľudí za prácou do zahraničia a k celkovému poklesu kvality verejných služieb.
Ako je to možné?
Tento jav, keď štátu napriek rekordným príjmom nezostávajú peniaze na investície, je jedným z kľúčových a najnebezpečnejších problémov slovenských verejných financií.
Dôvodom nie je to, že by peniaze mizli, ale to, že drvivá väčšina rozpočtu je „zjedená“ obrovskými, zákonom stanovenými a politicky navýšenými bežnými výdavkami, ktoré rastú rovnako rýchlo, ak nie rýchlejšie, ako samotné príjmy.
Najväčšiu časť štátneho rozpočtu netvoria investície do diaľnic alebo nemocníc, o ktorých môže vláda flexibilne rozhodovať, ale zákonom stanovené platby, ktoré vláda jednoducho musí každý mesiac uhradiť. Ide predovšetkým o dôchodky, sociálne dávky a platy zamestnancov vo verejnej správe (učitelia, lekári, policajti, úradníci). Problém nastáva vtedy, keď sa tieto obrovské výdavky neustále a často populisticky zvyšujú bez reálneho krytia.
V posledných rokoch sme boli svedkami presne tohto scenára. Vlády prijali viacero nákladných opatrení – napríklad zavedenie rodičovského dôchodku, mimoriadne valorizácie dôchodkov, plošné zvyšovanie platov vo verejnej správe alebo masívne energodotácie.
Tieto rozhodnutia vytvorili v rozpočte nové, trvalé a obrovské výdavky v hodnote miliárd eur. Keď teda teraz do rozpočtu pritečie viac peňazí z daní, tieto peniaze sú okamžite spotrebované na pokrytie týchto starších, politických sľubov a zákonných nárokov. Na nové investície tak už jednoducho nezostáva priestor.
Za zmienku tiež stojí pomalé a neefektívne čerpanie eurofondov a Plánu obnovy. Aj keď má Slovensko k dispozícii miliardy eur určených presne na investície, pre byrokratickú záťaž, zlú pripravenosť projektov a pomalé povoľovacie procesy ich nedokážeme čerpať dostatočne rýchlo. Tieto peniaze tak zostávajú „ležať“ v Bruseli, namiesto toho, aby sa investovali do reálnych projektov na Slovensku.
Čo ak bude verejný dlh ďalej rásť?
Rastúci verejný dlh si môžeme predstaviť ako hypotéku, ktorú si berie celá krajina. Čím je táto hypotéka väčšia, tým väčšiu časť rodinného (štátneho) rozpočtu zhltnú splátky úrokov, a o to menej peňazí zostane na bežný život a investície do budúcnosti. Ak dlh rastie nekontrolovane, dopady na bežných občanov sú postupné a veľmi negatívne.
Štát si na svoj dlh musí požičiavať od investorov, a ak je vnímaný ako rizikový, investori si za pôžičku pýtajú vyšší úrok. Tieto rastúce úrokové náklady, ktoré sa pre Slovensko podľa odhadov môžu v najbližších rokoch vyšplhať až na 3 miliardy eur ročne, sa priamo prelievajú do celej ekonomiky. Banky na to reagujú tak, že aj ony zvyšujú úroky.
Pre bežného občana to znamená drahšie hypotéky, drahšie spotrebné úvery a pre podnikateľov drahšie pôžičky na rozvoj. Vlastné bývanie, kúpa auta alebo začatie podnikania sa tak stáva pre ľudí finančne náročnejším.
Miliardy eur, ktoré štát každoročne platí len na úrokoch, sú tiež peniaze, ktoré chýbajú inde. A tento výpadok musí vláda nejako vykryť. Má na to dve možnosti, pričom obe sú pre občana nepriaznivé.
Prvou je škrtenie výdavkov, čo v praxi znamená menej peňazí na opravu ciest, horšie vybavenie nemocníc, nižšie platy pre učiteľov alebo menej peňazí na dôchodky. Druhou možnosťou je zvyšovanie daní a odvodov, ako to vidíme aj v súčasnosti. Občan tak buď dostáva od štátu menej kvalitné služby, alebo mu musí viac platiť, prípadne oboje naraz.
