„Za to jeho chovanie môžu tie počítačové hry,“ patrí medzi frázy, s ktorými sa stretol už takmer každý z nás. Je to však v skutočnosti tak a má tento fenomén digitálnej éry čo dočinenia so zvýšenou mierou agresívneho správania? Alebo je to len prázdna fráza, ktorá zastiera inú skutočnosť?
Nedávny výskum tvrdí, že spájanie akčných videohier s agresívnejším chovaním hráčov môže byť predsa len nadhodnotené.
Názory ohľadne vplyvu sa rôznia. U mnohých ich popularita vyvoláva obavy z možných negatívnych účinkov na ľudské správanie, predovšetkým v prípade detí a mladistvých. Existuje podľa nich dobrý dôvod domnievať sa, že hranie videohier môže byť úzko spojené s ľudskou agresiou. Krv, zbrane, porušovanie zákonov bežnej reality a podobne sú predsa ich neoddeliteľnou súčasťou.
Teória má v tom jasno
Na jednej strane stojí teoretický rámec, ktorý si zastáva tvrdenie, že násilné hry môžu mať vplyv na agresívne správanie a konanie. Tzv. model všeobecnej agresie (z ang. general aggression model – GAM) navrhuje, že opakované vystavovanie sa násilným médiám podporuje vytváranie agresívnych myšlienok. To zase zvyšuje pravdepodobnosť agresívnych kognitívnych schém, emócií aj výskytu agresívneho správania.
Niektorí kritici prístupu ale tvrdia, že táto myšlienka je neúplná alebo dokonca chybná. Preto sformulovali tzv. motivačnú hypotézu, podľa ktorej môže byť hranie hier spojené s ľudskou agresiou, no už s iným princípom v pozadí. Poniektoré prvky hier môžu údajne ovplyvňovať našu základnú psychologickú potrebu kompetencie.
O kompetencii hovoria ako o istej spôsobilosti v zmysle potreby, ktorá sa týka našich úspechov, vedomostí či zručností. Na základe nej majú ľudia tendenciu rozvíjať svoje schopnosti alebo zvládať rôzne úlohy, vďaka ktorým majú potom zo seba dobrý pocit.
Zrealizovali niekoľko štúdií
Na podporu týchto tvrdení bolo zrealizovaných hneď niekoľko štúdií, v rámci ktorých odborníci využili viaceré metódy na manipuláciu s hráčskou kompetenciou, aby tak vyhodnotili úroveň agresie. Ukázalo sa, že hra, ktorá ovplyvňuje spomínanú potrebu kompetencie, vedie k vyšším úrovniam agresívnych pocitov či frustrácií.
Celkovo sa však zistilo, že vyššia miera agresie nemá žiadnu súvislosť s prítomnosťou alebo neprítomnosťou násilného herného obsahu. Je teda jedno, či hráme FIFU alebo battle royale hit Fortnite, pretože záleží na tom, či v titule prebieha určitý druh súperenia. Ak áno, môže to prispieť k väčším prejavom agresivity niektorého z hráčov v reálnom živote.
Prieskumy medzi mladými
V jednom zaujímavom prieskume sa vedci pýtali teenagerov širokú škálu otázok týkajúcich sa hrania videohier. Ich rodičom boli pre zmenu kladené otázky ohľadne zmien správania krátko po tom, čo začali venovať čas akčnému hernému titulu.
Ukázalo sa, že dospievajúci hráči, ktorí hrali násilné hry, nevykazovali vyššiu úroveň agresívneho správania ako ich rovesníci, ktorí tituly s násilným charakterom nehrali. Výsledky opäť teda nepodporujú súvislosť medzi násilnou hrou a agresívnym správaním v reálnom živote.
Mnohé výskumy dokonca ukazujú, že hranie akčných videohier môže podporovať rôzne kognitívne a sociálne mechanizmy. Vedie napríklad ľudí k lepšej schopnosti rozhodovať sa správne pod určitým nátlakom.
To je tak, keď napríklad prehrám competive v Overwatchi napríklad, tak veľmi chcem niečo roztoto, neviem čo študujú. Ale trafili sa správne pri hrách, pri ktorých sa súperí.