V priebehu poslednej dekády formovala európsku digitálnu infraštruktúru štvorica miest, a to Frankfurt, Londýn, Amsterdam a Paríž. Súhrnne sa označujú ako FLAP. Práve tieto mertopoly sa stali akýmisi ústredňami pre dátové centrá, a to hlavne vďaka hustote svojich podnikových sektorov, konektivite a ekosystémom. Tento model však postupne začína narážať na tvrdé limity, píše TechRadar.
Správa analytickej spoločnosti Knight Frank, ktorá bola publikovaná koncom minulého roka, ukazuje, že obsadenosť dátových centier FLAP je extrémne nízka, keďže už ani tieto lokality jednoducho nemajú dostatočné množstvo voľnej kapacity. Najhoršie je to v Amsterdame, kde sú stále cítiť dôsledky moratória z roku 2019, ako aj prísnych regulácii. Táto kombinácia spôsobila, že má najmenej nových projektov spomedzi všetkých európskych hubov.
Problémy má aj Paríž, ktorá síce začiatkom roka 2025 vykázala výraznú expanziu s nárastom kapacity o 3,4 GW, avšak obsadenosť kolokačných priestorov zostáva na úrovni len 3,4 percenta, čo citeľne limituje ďalší rast.
AI mení pravidlá hry
Kľúčovým faktorom v tomto ohľade je umelá inteligencia. Na rozdiel od tradičných výpočtových úloh si AI pýta dlhotrvajúcu a predvídateľnú elektrickú kapacitu, teda žiadne krátkodobé výkyvy, len stabilný a nepretržitý odber. A práve to sa v metropolitných centrách zabezpečuje čoraz ťažšie.
Analýza Goldman Sachs odhaduje, že dopyt po energii zo strany dátových centier môže len na území Európy zvýšiť spotrebu elektriny o zhruba 30 percent, pričom odhadovaný nárast do roku 2030 predstavuje 135 až 225 terawatthodín každý jeden rok.
McKinsey zároveň upozorňuje, že európsky dopyt po kapacite dátových centier porastie z dnešných 10 gigawattov na asi 35 gigawattov do konca desaťročia, čo bude musieť byť podložené masívnymi investíciami, údajne v hodnote 250 až 300 miliárd dolárov, a to len do samotnej infraštruktúry (bez zohľadnenia výroby elektriny).
Tiež treba spomenúť, že dátové centrá už dnes zodpovedajú zhruba štyrom percentám celkovej spotreby elektriny v Európskej únií (EÚ). Odhaduje sa, že v priebehu tohto roka by táto hodnota mohla stúpnuť až na 150 terawatthodín.
Nástup tier two lokalít
Zavedené huby tak začínajú byť značne presýtené, čo podnecuje presun záujmu do takzvaných tier two lokalít. Ide o miesta a regióny, ktoré sa nachádzajú mimo najviac vyťažených metropolitných centier, čiže lokality, kde je dostatok priestoru, energie aj regulačnej predvídateľnosti.
Neprehliadnite
Portál techerati.com v kontexte správy European Data Centre Association uvádza, že rast výrazne napreduje v regiónoch južnej, strednej a východnej Európy. Za perspektívne trhy sa považuje napríklad Miláno, Madrid, Brusel a tiež severské hlavné mestá.
Cushman & Wakefield zároveň potvrdzuje, že Helsinki dosiahli do konca roka 2024 celkovú energetickú kapacitu 594 megawattov, čím predbehli ostatné severské trhy, teda Oslo a Štokholm. Očakáva sa, že sekundárne trhy, vrátane severských regiónov, budú v najbližších rokoch rásť až dvojnásobným tempom v porovnaní s jadrovými hubmi.
Energia ako strategická premenná
Ako ste už zrejme pochytili, ústredným faktorom celej transformácie je energetika. Pokiaľ má daná lokalita schopnosť zabezpečiť dlhodobú a stabilnú elektrickú kapacitu, z hľadiska dôležitosti sa stáva rovnocennou lokalitám s dostupnosťou optických káblov či blízkosťou podnikových klientov. Práve to je dôvod, prečo rastie záujem o odľahlejšie územia, keďže tie majú viac priestoru na výstavbu transformátorov a modernizáciu prenosovej sústavy.
Christina Mertens z VIRTUS Data Centres hovorí o zásadnej zmene paradigmy, keď infraštruktúra musí byť plánovaná na dekády, nie len na roky. Tier two lokality umožňujú projektovať elektrické, chladiace aj sieťové systémy ako celok už od samého začiatku.
Konektivita už nie je výsadou metropol
Dlhodobo pritom platilo, že dátové centrá sa musia budovať tam, kde sú položené hlavné optické káble. Ani to už ale nie je 100-percentne platné. Dôvodom je skutočnosť, že európska sieť optických vlákien a podmorských káblov sa za posledné roky výrazne rozrástla, pričom aktuálne pokrýva široké spektrum regiónov s priamym napojením na globálne dátové trasy.
To znamená, že konektivita sa v rámci tier two lokalít mení z hlavného obmedzujúceho faktora na súčasť širšieho systému, kde rozhodujúcu rolu zohrávajú skôr energia a stabilita regulačného prostredia. Požiadavky týkajúce sa odozvy (latencie) zostávajú dôležité, no pre väčšinu podnikových záťaží ju dnes dokážu splniť aj lokality vzdialené od tradičných hubov.
Rozloženie rizika
Napokon je kľúčovým faktorom aj rastúce riziko späté s koncentráciou. Pokiaľ väčšina digitálnej infraštruktúry leží v niekoľkých mestách, akýkoľvek lokálny výpadok môže mať vážne dopady, v horšom prípade aj na celý kontinent.
TechRadar v tejto súvislosti hovorí o štrukturálnej zmene v myslení celého európskeho odvetva, teda že presun za hranice tradičných hubov už neleží len v preťaženosti, ale aj aktívnym hodnotením toho, kde a ako možno digitálnu infraštruktúru spoľahlivo budovať a prevádzkovať, a to po dobu nasledujúcich desaťročí.
