Eurokomisár pre obranu Andrius Kubilius v nedeľu (11. 1.) na bezpečnostnej konferencii „Spoločnosť a obrana“ vo Švédsku predniesol odvážnu víziu budúcnosti európskej bezpečnosti. Podľa jeho slov nastal čas, aby Európska únia prestala váhať a zvážila vytvorenie stálej spoločnej armády, ktorá by disponovala silou stotisíc vojakov. Na základe informácií TASR to píšu Správy STVR.
Zároveň vyzval na prehodnotenie politických procesov, ktoré v súčasnosti riadia obranu kontinentu. Litovský eurokomisár svoju výzvu na prístup tzv. „veľkého tresku“ odôvodňuje zmenenou geopolitickou realitou.
Medzi hlavné faktory zaradil pretrvávajúcu ruskú agresiu na Ukrajine, postupné presúvanie pozornosti Spojených štátov do iných regiónov sveta, ale aj nové hrozby, ktoré sú namierené napríklad proti strategickému Grónsku.
Spojené štáty ako vzor efektivity
Kubilius na konferencii použil trefné prirovnanie so zámorím, aby ilustroval neefektivitu súčasného európskeho modelu. Položil rečnícku otázku, či by boli USA vojensky takou silnou veľmocou, ak by namiesto jednej federálnej armády, jedného rozpočtu a jednej stratégie mali päťdesiat samostatných štátnych armád s päťdesiatimi rôznymi politikami.
Odpoveď je podľa neho jasná: neboli by. Kubilius sa preto pýta, na čo Európa ešte čaká, keď vidí, že roztrieštenosť nefunguje. Pripravenosť Európy sa podľa neho musí opierať o tri kľúčové piliere, a síce masívnejšie investície do kapacít, funkčné a pripravené inštitúcie a v neposlednom rade politickú vôľu odstrašiť nepriateľa a v prípade nutnosti bojovať.
Koniec éry “bonsajových armád”
Eurokomisár varuje, že len samotné nalievanie peňazí do existujúcich starých štruktúr neprinesie potrebnú kvalitatívnu zmenu. Problémom je nedostatok jednoty.
Kubilius v tejto súvislosti citoval niekdajšieho šéfa diplomacie EÚ Josepa Borrella a súčasný stav európskych ozbrojených síl označil za zoskupenie 27 národných „bonsajových armád“. Podľa jeho slov musíme začať investovať tak, aby sme boli schopní bojovať ako jednotná Európa, nie ako súbor malých, izolovaných jednotiek.
Riešením by mala byť stála európska vojenská sila o veľkosti 100 000 mužov a žien. Tento nápad nie je úplne nový, v minulosti ho už presadzovali lídri ako Jean-Claude Juncker, Emmanuel Macron či Angela Merkelová, no podľa Kubiliusa je teraz jeho realizácia nevyhnutná.
Rýchlejšie rozhodovanie vďaka novej rade
Aby sa vyriešil problém s politickou vôľou a zdĺhavým rozhodovaním, Kubilius navrhuje zriadenie Európskej bezpečnostnej rady. Aj o tejto myšlienke sa v minulosti diskutovalo na úrovni francúzskeho prezidenta a nemeckej kancelárky.
Podľa návrhu eurokomisára by takáto rada mala mať približne desať až dvanásť členov. Tvorili by ju kľúčoví stáli členovia, niekoľko rotujúcich členov, zástupcovia štátu, ktorý práve predsedá Rade EÚ, a vedenie únijných inštitúcií. Dôležitým prvkom návrhu je, že by mala zahŕňať aj Veľkú Britániu.
Úlohou tohto orgánu by neboli len nekonečné diskusie o obrane. Jeho hlavným cieľom by bolo rýchlo a efektívne pripravovať dôležité rozhodnutia, ktoré si vyžaduje aktuálna bezpečnostná situácia.
Odvážny krok, ktorý nebude bez následkov
Tento krok by na geopolitickej šachovnici vyvolal otrasy, ktorých intenzita by sa líšila v závislosti od toho, z ktorej svetovej strany by sa na Brusel pozeralo. Návrh Kubiliusa na vytvorenie stotisícovej armády a centralizovanej bezpečnostnej rady totiž nie je len technickou úpravou.
Pre Spojené štáty, nášho najkľúčovejšieho spojenca, by takýto krok predstavoval dvojsečnú zbraň. Na jednej strane by Washington pravdepodobne privítal, že Európa konečne berie svoju bezpečnosť vážne. Americké administratívy bez ohľadu na stranícku príslušnosť dlhodobo tlačia na to, aby „starý kontinent“ niesol väčšie bremeno zodpovednosti za vlastnú obranu. Silná európska armáda by umožnila USA presunúť viac vojenských kapacít a pozornosti do Indopacifiku, kde vnímajú rastúcu hrozbu zo strany Číny.
Na druhej strane by však v Pentagóne a v centrále NATO v Bruseli blikali varovné kontrolky. Existuje totiž dlhodobá obava z takzvanej „duplicity“. Ak by EÚ budovala paralelné veliteľské štruktúry k tým, ktoré už má NATO, mohlo by to viesť k neefektivite a politickému treniu. Washington by si kládol otázku, či „strategická autonómia“ EÚ nepovedie k oslabeniu transatlantickej väzby a či by európska armáda v krízovej situácii konala v súlade so záujmami USA, alebo by sa snažila raziť vlastnú, nezávislú cestu.
Z pohľadu Ruskej federácie by vytvorenie jednotnej európskej armády bolo vnímané ako jednoznačná eskalácia a priama hrozba. Kremeľ dlhodobo preferuje bilaterálne vzťahy s jednotlivými štátmi, kde môže využívať svoju veľkosť a energetický vplyv na presadzovanie záujmov systémom „rozdeľuj a panuj“. Proti jednotnému bloku s centralizovaným velením a stotisícovou armádou by sa táto taktika uplatňovala oveľa ťažšie.
Moskva by tento krok pravdepodobne okamžite využila vo svojej domácej propagande. Naratív o „militarizácii Európy“ a agresívnom rozširovaní západnej sféry vplyvu by nabral na obrátkach. Ruskí stratégovia by sa zrejme snažili tento projekt podkopať ešte v zárodku, využívaním hybridných hrozieb a snahou ovplyvniť verejnú mienku v členských štátoch, ktoré sú voči hlbšej integrácii skeptické, tvrdiac, že Brusel im berie posledné zvyšky suverenity.
Pre zvyšok sveta, vrátane Číny či krajín globálneho juhu, by vznik európskej armády signalizoval posun k skutočne multipolárnemu svetu. Čína by v tom mohla vidieť príležitosť na oslabenie americkej hegemónie, ak by sa EÚ stala samostatným hráčom. Zároveň by však musela kalkulovať s tým, že silnejšia Európa by mohla byť asertívnejšia aj pri presadzovaní svojich ekonomických a politických záujmov v Afrike či Ázii.
