Európska únia (EÚ) sa rozhodla urýchliť svoj odchod od ruských energonosičov. Vyjednávači EÚ a poslanci Európskeho parlamentu dosiahli minulý týždeň dohodu, ktorá stanovuje zákaz dovozu ruského plynu už od konca septembra 2027. Tento termín predstavuje posun o tri mesiace skôr oproti pôvodným plánom. Analytici však upokojujú trhy a tvrdia, že tento krok by nemal spôsobiť žiadne dramatické výpadky v dodávkach ani cenové šoky. Na základe informácií SITA to píše denník SME.
Harmonogram utiahnutia kohútikov
Nové pravidlá rozlišujú medzi typmi kontraktov a spôsobom dopravy. Pre dlhodobé kontrakty začne zákaz platiť od 30. septembra 2027 (najneskôr od 1. novembra) v prípade plynu dodávaného potrubím. Pre skvapalnený zemný plyn (LNG) je termín stanovený na 1. januára 2027.
Ešte prísnejšie lehoty sa týkajú krátkodobých kontraktov. Tu by mal zákaz pre LNG začať platiť už od 25. apríla 2026 a pre potrubný plyn od 17. júna 2026. Tento časový harmonogram ešte podlieha finálnemu schváleniu Európskym parlamentom a členskými štátmi.
Pre vnútrozemské krajiny závislé od tokov cez Turkstream, ako sú Slovensko a Maďarsko, je kľúčová ochranná doložka. Predbežné znenie dohody zachováva klauzulu, ktorá umožňuje dočasné pozastavenie zákazu v prípade, že by došlo k náhlemu a vážnemu ohrozeniu bezpečnosti dodávok.
Rumunský plyn a LNG ako náhrada
Dôvodom, prečo si EÚ trúfla termín skrátiť, je očakávané spustenie ťažby v Čiernom mori. Erisa Pasková, analytička zo spoločnosti Energy Aspects, vysvetľuje, že trojmesačné urýchlenie priamo súvisí s projektom Neptun Deep v rumunských vodách, ktorý by mal byť spustený práve v treťom štvrťroku 2027.
Tento projekt má potenciál produkovať ročne približne 8 miliárd metrov kubických plynu, čo by malo pokryť zhruba polovicu objemu súčasných ruských dodávok. Druhú polovicu výpadku bude musieť Európa nahradiť dovozom LNG. Očakáva sa výrazný nárast kapacít terminálov, najmä v južnej Európe, pričom celková spotreba plynu na kontinente by mala v nasledujúcom desaťročí klesať.
Trhy sú pripravené, cenový šok nehrozí
Analytici sa zhodujú, že skorší zákaz by nemal otriasť cenami, pretože trh s týmto scenárom už počítal. Tom Purdie z Energy Aspects upozorňuje na „vhodne načasovanú vlnu“ dodávok LNG z Kataru a Spojených štátov.
Tieto zdroje by mali priniesť na trh 30 až 40 miliónov ton ročnej kapacity, čo je obrovské množstvo, ktoré bez problémov nájde odberateľov. Jediným rizikom tak zostávajú len neočakávané výkyvy na strane globálneho dopytu alebo technické výpadky v ťažbe.
Cena nie je jediným rizikom
Hoci trhové ceny plynu by mali zostať stabilné vďaka náhradným zdrojom, hlavným rizikom sa stáva fyzická a logistická bezpečnosť dodávok. Ruský plyn prúdil do Európy desaťročia stabilnými potrubiami. Prechod na skvapalnený zemný plyn (LNG) znamená závislosť od lodnej dopravy, ktorá je oveľa zraniteľnejšia voči geopolitickým konfliktom, extrémnemu počasiu alebo technickým poruchám v prístavoch.
Navyše, LNG vyžaduje komplexnú infraštruktúru terminálov a splyňovacích zariadení, ktorých kapacita môže byť v čase špičkového dopytu napätá. Pre krajiny ako Slovensko, ktoré nemajú prístup k moru, vzniká nové riziko v podobe závislosti od tranzitných kapacít susedných štátov a ich ochoty prepustiť plyn ďalej.
Ďalším rizikom je volatilita trhu. Kým dlhodobé kontrakty s Ruskom zaručovali predvídateľnosť, trh s LNG je globálny a Európa na ňom musí súťažiť o dodávky s Áziou, čo môže v prípade krízy viesť k nedostatku suroviny, aj keď jej cena na papieri nebude vysoká.
Prečo EÚ končí s ruským plynom?
Dôvodom, prečo EÚ končí s dodávkami ruského plynu, je predovšetkým bezpečnostná a morálna nutnosť, ktorá prevážila nad ekonomickou výhodnosťou. Invázia na Ukrajinu v roku 2022 definitívne potvrdila, že Rusko používa energetiku ako zbraň a nástroj politického vydierania.
EÚ sa rozhodla, že už nemôže byť závislá od dodávateľa, ktorý ohrozuje bezpečnosť kontinentu a porušuje medzinárodné právo. Ďalším rozmerom je snaha zastaviť financovanie ruskej vojenskej agresie, keďže príjmy z predaja plynu a ropy tvoria kľúčovú časť ruského rozpočtu. Odklon od ruského plynu je teda vnímaný ako strategická investícia do energetickej suverenity Európy a snaha o oslabenie schopnosti Ruska viesť vojnu, aj za cenu prípadných vyšších nákladov a logistických výziev.
