Slovenská komora exekútorov (SKE) spolu s Asociáciou slovenských inkasných spoločností (ASINS) navrhujú zavedenie pevnej minimálnej zrážky pri exekúciách. Hovoria o sume napríklad vo výške 10 eur mesačne. Podľa nich by takýto nástroj zlepšil platobnú disciplínu dlžníkov a pomohol štátu v období konsolidácie verejných financií. Kritici však upozorňujú. Hoci ide o „symbolickú“ sumu, povinná zrážka zasiahne aj ľudí bez oficiálneho príjmu a môže zvýšiť tlak na najzraniteľnejších.
Exekútori chcú pevnú minimálnu zrážku
Ako informuje spravodajský portál agentúry SITA, podľa SKE by minimálna exekučná zrážka plnila dve úlohy naraz. Učila by dlžníkov finančnej disciplíne bez výrazného zásahu do ich životnej úrovne a zároveň by rušila „pocit beztrestnosti“ u tých, ktorí sa dnes exekúciám vyhýbajú.
Prezident SKE Miroslav Paller argumentuje, že časť dlžníkov obchádza systém. Využíva napríklad zahraničné účty, necháva si posielať príjmy na účty rodiny či známych alebo oficiálne nepreukazuje príjem. Vďaka tomu exekúcie po 60 mesiacoch končia bez vymoženia. Pevná zrážka by bez ohľadu na oficiálne vykazovaný príjem mala tieto praktiky eliminovať.
Zrážky zo mzdy nie sú efektívne
Asociácia slovenských inkasných spoločností tvrdí, že dnešné limity zrážok nereflektujú rast priemernej mzdy ani náklady domácností. Pri mesačnom príjme 1 150,77 eura môže exekútor zraziť len 184 eur, čo podľa prezidenta ASINS Martina Musila vedie k výpadkom príjmov štátu, obcí, bytových domov aj súkromných veriteľov. Systém je podľa neho nastavený tak, že nadmerne chráni neplatičov na úkor zodpovedných občanov.
Konsolidácia a vyššia vymožiteľnosť
Slovenská komora exekútorov pripomína, že štát a verejnoprávne organizácie sú v mnohých konaniach veriteľmi. Ak by sa zvýšila vymožiteľnosť pohľadávok, zlepšilo by to hospodárenie štátu a to najmä v tomto období konsolidácie. Podľa komory má štát dať jasne najavo, že dlhodobé vyhýbanie sa záväzkom nebude tolerovať.
Ako dnes vyzerajú pravidlá zrážok
Súčasná legislatíva stanovuje, že aj pri exekúcii musí dlžníkovi ostať suma vo výške životného minima (zvyšuje sa podľa počtu vyživovaných osôb). Pri neprednostných pohľadávkach (napr. splátky úverov) zostáva dlžníkovi až 140 percent životného minima. Zvyšok príjmu sa delí. Pri neprednostných pohľadávkach si dlžník ponechá dve tretiny z čiastky do 1 193,34 eura, pri prednostných (napr. dlhy na zdravotnom či sociálnom poistení) jednu tretinu.
Ak dlžník nemá oficiálny príjem, majetok ani prostriedky na účte, exekúcia sa po 60 mesiacoch zastaví bez vymoženia.
Čo by priniesla 10-eurová zrážka
- Povinný minimálny odvod pre všetkých dlžníkov – aj bez preukázaného príjmu.
- Psychologický efekt: pravidelná platba má znižovať „pocit beztrestnosti“.
- Stabilnejšie príjmy veriteľov vrátane štátu a samospráv.
- Otázniky pri sociálnych dopadoch: aj malá fixná suma môže byť problémom pre ľudí v hmotnej núdzi.
K možným prínosom patrí lepšia vymožiteľnosť práva a vyššia predvídateľnosť inkasa. Zároveň by bola táto zrážka jasný signál, že záväzky sa musia plniť aj v „nulovom“ príjmovom režime. Plusom by boli aj potenciálne vyššie príjmy verejných rozpočtov.
Odborníci ale poukazujú aj možné riziká. K nim radia napríklad dodatočný tlak na najchudobnejších a domácnosti s pretrvávajúcou nezamestnanosťou. Taktiež potreba presného nastavenia výnimiek (napr. pri zdravotných či sociálnych situáciách). Otvorenou zostáva aj otázka, ako technicky vymáhať zrážku u osôb bez účtu alebo bez preukázateľného príjmu.
Kde je rovnováha?
Debata o minimálnej zrážke osciluje medzi dvomi piliermi: ochranou zodpovedných veriteľov a ochranou existenčného minima dlžníkov. Ak má byť opatrenie účinné aj spravodlivé, bude potrebné upraviť mechanizmy výnimiek, kontroly aj technické nástroje vymáhania tak, aby sa neprehlbovala sociálna nerovnosť a aby sa podpora disciplíny neobracala proti najzraniteľnejším.
Návrh na povinnú minimálnu zrážku (hoci len vo výške 10 eur mesačne) je výrazným zásahom do exekučnej praxe. Môže priniesť vyššiu disciplínu a príjmy veriteľom, no zároveň si vyžiada citlivé nastavenie, aby nepoškodil tých, ktorí už dnes balansujú na hranici existenčného minima. Kľúčová otázka preto znie: dokáže nájsť štát model, ktorý posilní vymožiteľnosť práva bez zbytočnej sociálnej tvrdosti?
