V Nemecku sa otvára debata o zmiernení klimatických cieľov. Popredný politik z vládnej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) kancelára Friedricha Merza vyzval na prehodnotenie ambiciózneho plánu dosiahnuť úplnú klimatickú neutralitu do roku 2045. Podľa neho je dôležitejšie zachovať prosperitu a demokraciu, aj za cenu menej dokonalých klimatických výsledkov, píše denník Teraz.sk.
Prosperita a demokracia pred stopercentným cieľom
Hovorca poslaneckej frakcie CDU/CSU pre európsku politiku, Tilman Kuban, v rozhovore pre denník Die Welt navrhol, aby sa Nemecko do roku 2045 zameralo na dosiahnutie 80-percentnej klimatickej neutrality.
Podľa neho je aj takýto cieľ z pohľadu globálnych štandardov stále veľmi ambiciózny. O tom, ako naložiť so zvyšnými 20 percentami emisií, by sa podľa neho malo diskutovať až potom.
Kuban spochybnil, či je pre planétu rozhodujúce, ak v Nemecku zostane v prevádzke niekoľko uhoľných pecí na výrobu ocele alebo ak po cestách bude stále jazdiť niekoľko áut so spaľovacími motormi.

Zdôraznil, že debata o zmiernení klimatických cieľov prebieha aj v iných veľkých krajinách EÚ, ako sú Francúzsko, Poľsko či Taliansko, a Nemecko by sa v tejto otázke nemalo izolovať. „Ochrana klímy na 80 % s prosperitou a demokraciou je lepšia ako na 100 % s prázdnymi výrobnými halami,“ uzavrel.
V rozpore s rozhodnutím ústavného súdu
Kubanov návrh ide priamo proti súčasnému nemeckému zákonu o ochrane klímy. Ten bol sprísnený v roku 2021 vtedajšou vládou Angely Merkelovej, a to v priamej reakcii na rozhodnutie nemeckého ústavného súdu. Súd vtedy rozhodol, že pôvodné, menej ambiciózne ciele, sú nedostatočné a porušujú práva budúcich generácií.
Platný zákon tak dnes Nemecku nariaďuje znížiť emisie skleníkových plynov o 65 % do roku 2030 (v porovnaní s rokom 1990) a dosiahnuť úplnú klimatickú neutralitu do roku 2045.
Prečo je ťažké dosiahnuť klimatickú neutralitu?
Dosiahnutie takej vysokej miery zníženia emisií, ako je 80 % a najmä 100 % klimatická neutralita, je problematické, pretože naráža na technologické, ekonomické a sociálne hranice. V jednoduchosti platí princíp, že prvých 80 % emisií sa znižuje relatívne ľahko a lacno, no odstránenie posledných 20 % je extrémne nákladné a komplikované.
Problém spočíva v tom, že „ľahko dostupné ovocie“ v boji proti emisiám sa už postupne oberá. Ide napríklad o prechod od uhlia k plynu a obnoviteľným zdrojom v energetike, základné zatepľovanie budov alebo postupný prechod na elektromobily v osobnej doprave. Tieto kroky sú síce nákladné, ale technologicky zvládnuteľné.
Posledných 20 % emisií však pochádza zo sektorov, ktoré sa dekarbonizujú len veľmi ťažko a draho. Ide najmä o ťažký priemysel, ako je výroba ocele, cementu alebo chemikálií. Tieto procesy si vyžadujú extrémne vysoké teploty alebo priamo uvoľňujú CO2 a ich prechod na zelené technológie, ako je napríklad vodík, je stále vo fáze vývoja a je mimoriadne drahý. Ďalšími problematickými oblasťami sú poľnohospodárstvo (emisie metánu) a diaľková nákladná, lodná a letecká doprava, kde elektrifikácia naráža na svoje fyzikálne limity.

Snaha o dosiahnutie stopercentnej neutrality v prísnom termíne by si vyžadovala obrovské a okamžité investície práve v týchto najzložitejších odvetviach. To by podľa kritikov, ako je nemecký politik Tilman Kuban, viedlo k dvom hlavným negatívnym dôsledkom. Po prvé, prudkému nárastu cien – „zelená“ oceľ či cement by boli oveľa drahšie, čo by sa premietlo do cien všetkých produktov, od áut až po stavbu domov.
Po druhé, a to je ešte vážnejšie, by to ohrozilo konkurencieschopnosť európskeho priemyslu. Ak by európske firmy museli znášať tieto extrémne náklady, zatiaľ čo ich konkurencia v Ázii alebo Amerike nie, ich výrobky by sa stali na svetovom trhu nepredajnými. To by mohlo viesť k odlivu priemyslu z Európy, zatváraniu tovární a strate pracovných miest, čo Kuban opísal ako „prázdne výrobné haly“.
Práve tento ekonomický a sociálny dopad je hlavným dôvodom, prečo je dosiahnutie úplnej klimatickej neutrality vnímané ako problematické a prečo silnejú hlasy volajúce po realistickejších a menej drastických cieľoch.