Najnovší prieskum z akademického prostredia priniesol znepokojivé zistenia o tom, ako moderné technológie formujú myslenie nastupujúcej generácie. Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave sa v rámci projektu ENRICH pozrela na to, ako študenti využívajú umelú inteligenciu. Výsledky sumarizuje tlačová správa adresovaná médiám.
Výsledky naznačujú, že neregulované používanie týchto nástrojov robí mladým ľuďom medvediu službu. Namiesto rozvoja schopností dochádza k ich stagnácii či dokonca úpadku.
Výskumný tím pod vedením profesora Bećirovića zistil, že akákoľvek forma umelej inteligencie je dnes už bežnou súčasťou života takmer každého vysokoškoláka. K využívaniu týchto nástrojov sa priznalo až 97 percent opýtaných. Ide o prirodzený jav, keďže mladí ľudia sú typickí „skorí osvojitelia“ technologických noviniek.
Keď technológia myslí za nás
Problémom však nie je samotná existencia technológie, ale spôsob jej využitia. Väčšina študentov hľadá v umelej inteligencii predovšetkým skratky. Spoliehajú sa na vopred vygenerované odpovede, čím sa pripravujú o proces vlastného uvažovania.
Dáta ukazujú, že tento pasívny prístup má priamy negatívny dopad na kognitívnu angažovanosť. Ak študenti nenechajú svoj mozog pracovať a len preberajú hotové riešenia, trpí ich kreativita a schopnosť kritického myslenia. Stráca sa autonómne uvažovanie a znižuje sa úsilie, ktoré sú ochotní do štúdia investovať.
Prodekanka Kristína Baculáková varuje, že neriadené zapojenie AI narúša vzdelávací proces. Študenti, ktorí technológii nerozumejú a používajú ju len mechanicky, sa izolujú od kolektívu a strácajú motiváciu aktívne sa zapájať na hodinách.
Dominancia ChatGPT a digitálna priepasť
V technologickom mixe absolútne kraľuje ChatGPT. Výlučne tento nástroj používa takmer 43 percent študentov, pričom ostatní ho kombinujú s inými aplikáciami ako Gemini či Grammarly. Zatiaľ čo študenti sú v adopcii AI veľmi rýchli, školstvo zaostáva.
Vzniká tak nebezpečná priepasť medzi lavicami a katedrou. Kým študenti používajú AI masovo, hoci často nesprávne, učitelia tápu. Podľa dostupných dát využíva umelú inteligenciu pri tvorbe obsahu len necelých 40 percent pedagógov a na personalizáciu výučby dokonca iba 5 percent.
Chýba systematický prístup a učitelia často nevedia, ako študentov v tejto novej ére viesť. Diskusia o AI v školstve je na Slovensku zatiaľ roztrieštená a prebieha skôr na úrovni jednotlivcov než ako koordinovaná štátna stratégia.
Prečítajte si tiež
Kľúčom je pochopenie, nie zákaz
Prieskum však odhalil aj cestu von z tejto situácie. Ukázalo sa, že existuje priama úmera medzi technologickou gramotnosťou a kvalitou využívania AI. Študenti, ktorí rozumejú tomu, ako algoritmy fungujú, a sú si vedomí etických rizík či potreby overovania dát, používajú tieto nástroje efektívnejšie.
Namiesto slepého kopírovania sa u nich prejavuje vyššia miera angažovanosti. Riešením teda nie je zákaz technológií, ale dôraz na edukáciu o tom, ako fungujú. Filip Tichý zo spoločnosti Grant Thornton upozorňuje, že vzdelávanie musí prejsť fundamentálnou transformáciou.
Cieľom by nemalo byť memorovanie faktov, ktoré zvládne stroj, ale rozvoj syntézy, dizajnového myslenia a riešenia komplexných problémov.
Návrat k antickému ideálu školy
Paradoxne, umelá inteligencia môže školstvu pomôcť vrátiť sa k jeho prapôvodnej podstate. Vizionári pripomínajú starogrécky koncept „scholē“, čo v preklade znamenalo voľný čas určený na duševnú činnosť a filozofické debaty.
Ak by AI prevzala rutinnú a mechanickú časť učenia, vzdelávanie by sa mohlo opäť stať priestorom pre hľadanie zmyslu a napĺňanie ľudského potenciálu. Na to však Slovensko potrebuje viac než len nakúpiť licencie na softvér. Potrebuje dáta, vyškolených učiteľov a odvahu zmeniť spôsob, akým učíme.
Pomôcť môžu aj rodičia
Zatiaľ čo školy a ministerstvá hľadajú systémové riešenia a upravujú učebné osnovy, prvá línia obrany pred kognitívnym úpadkom detí sa nachádza priamo v obývačkách a detských izbách. Rodičia sa ocitli v novej, neprebádanej situácii.
Mnohí intuitívne siahajú po zákazoch, no v digitálnej dobe je snaha úplne odstrihnúť dieťa od umelej inteligencie vopred prehratým bojom. Namiesto úlohy policajta by mali otcovia a mamy prevziať rolu sprievodcu, ktorý dieťaťu vysvetlí rozdiel medzi pomôckou a náhradou vlastného rozumu.
Najdôležitejšou úlohou rodiča je vysvetliť dieťaťu princíp „intelektuálnej námahy“. Dá sa to prirovnať k návšteve posilňovne. Ak by za niekoho dvíhal činky robot, dotyčný by sa síce neunavil, ale jeho svaly by nerástli. Rovnaký princíp platí pre mozog.
Ak žiak nechá ChatGPT vypracovať celú domácu úlohu, výsledok môže byť technicky dokonalý a známka v škole výborná. Rodič by však mal dieťaťu zdôrazniť, že týmto procesom oklamalo predovšetkým samé seba, pretože sa pripravilo o tréning myslenia, formulovania viet a hľadania súvislostí. Cieľom vzdelávania nie je odovzdať papier s textom, ale prejsť procesom jeho tvorby.
Otvorenosť namiesto skrývania
Veľkým problémom je, že deti často používajú AI tajne, pretože sa boja trestu alebo nepochopenia. Rodičia by mali vytvoriť atmosféru, kde je priznanie použitia technológie bezpečné. Je obrovský rozdiel, ak dieťa povie: „Nechal som si napísať sloh,“ alebo ak povie: „Požiadal som AI o tri nápady na osnovu, ale text som si napísal sám.“
Rodičia by mali jasne stanoviť hranice etiky. Generovanie nápadov, vysvetlenie zložitej látky jednoduchším jazykom alebo kontrola gramatiky sú akceptovateľné formy pomoci. Kopírovanie celých odstavcov bez uvedenia zdroja je podvod. Ak rodičia sami používajú AI v práci, mali by deťom ukázať ako, teda demonštrovať, že technológia im šetrí čas pri rutine, ale finálne rozhodnutia a kreatívu robia oni sami.
