Kým naši severní susedia vstupujú do éry skutočných rýchlovlakov, nedostatky slovenskej železničnej dopravy sa prehlbujú a sú čoraz viditeľnejšie. Pre slovenského cestujúceho v roku 2026 je nástup do vlaku často lotériou, kde sa očakáva skôr to najhoršie. Ak sa čierny scenár nenaplní, sme príjemne prekvapení.
Kontrast je neúprosný. Zatiaľ čo Poľsko ohlásilo radikálne zrýchlenie vlakových súprav, na Slovensku je bežnou realitou meškanie a o moderných staniciach či špičkových technológiách môžeme len snívať. Ako informujú Autoviny.sk, naše „rýchliky“ často bojujú o udržanie priemernej rýchlosti 120 km/h. Ak sa na niektorých zmodernizovaných úsekoch podarí dosiahnuť 160 km/h, oslavujeme to takmer ako technologický zázrak.
Medzitým sa poľský národný dopravca PKP Intercity rozhodol, že nás definitívne zahanbí. Zverejnil plán, ktorý v našich končinách znie ako sci-fi. Vyhlásil historický tender na nákup 20 elektrických súprav, ktoré budú konštruované na prevádzkovú rýchlosť až 320 km/h.
Ambiciózne plány vs. každodenné výluky
Rozdiel v mentalite a plánovaní je priepastný. Na Slovensku považujeme za úspech, ak vlak na hlavnej tepne medzi Bratislavou a Košicami dorazí do cieľa načas. Poľsko však hrá inú ligu. Ich dlhodobým cieľom je vybudovanie vysokorýchlostnej siete, ktorá prepojí Varšavu s európskymi metropolami ako Berlín, Praha či Lipsko.
V praxi to má znamenať komfortné súpravy s modernými reštauračnými vozňami, ktoré budú svišťať krajinou tristovkou a do Berlína budú jazdiť v hodinovom takte. Poľský minister infraštruktúry Dariusz Klimczak potvrdil, že vysokorýchlostné trate sú pre krajinu logickým a nevyhnutným krokom vpred.
Slovenská realita je, žiaľ, diametrálne odlišná. Cestujúci sa pravidelne stretávajú s nekonečnými výlukami, nefunkčnou klimatizáciou v lete a neúmerne zníženou rýchlosťou na úsekoch, kde sú koľaje v havarijnom stave. Sľuby o modernizácii infraštruktúry sa opakujú roky, no ich naplnenie ostáva v nedohľadne.
Premárnená šanca po páde komunizmu
Je bolestivé sledovať tento vývoj, najmä ak si uvedomíme, že po páde komunizmu štartovali obe krajiny zhruba z rovnakej štartovacej čiary. Dnes Poliaci riešia nákup superrýchlych vlakov, pretože sa neboja investovať miliardy do technológií a chcú patriť k európskej elite.
Slovenský štátny dopravca ZSSK síce v minulosti naznačil ambíciu nakúpiť ucelené jednotky podobné tým, ktoré jazdia v Rakúsku (Railjet), no problém je hlbší. Naše vlaky reálne zrýchlia až vtedy, keď budeme mať trate, ktoré takúto jazdu vôbec umožnia.
Poliaci nám dávajú lekciu z efektívneho využívania eurofondov a ekonomického rastu. Či už ide o diaľnice alebo železnice, ukazujú nám, akú veľkú príležitosť sme premárnili. Pochopili kľúčovú vec: ak má byť železnica konkurencieschopná, musí na stredne dlhých trasách reálne súperiť s leteckou dopravou.
My sme sa vybrali inou cestou. Dotujeme leteckú linku medzi dvoma najväčšími mestami a veľkej časti populácie ponúkame vlaky zadarmo. Škoda len, že cesta nimi trvá tak neúmerne dlho.
