S rastúcim podielom elektromobilov a hybridov vysychajú štátom príjmy zo spotrebnej dane z palív. Pri menšej spotrebe benzínu a nafty klesajú inkasá, pričom cesty treba opravovať rovnako, ak nie viac. Elektromobily neplatia palivovú daň vôbec, zatiaľ čo moderné úsporné motory odvádzajú len zlomok starých objemov. V praxi tak starší majitelia spaľovacích áut financujú spoločnú infraštruktúru viac než ostatní.
Po rokoch spoliehania sa na daň v cene litra paliva prestal systém odrážať reálne používanie ciest. Pri rovnakom kilometrovom nájazde prispieva elektromobil nulou, plug-in hybrid výrazne menej a klasický benzín či nafta najviac. Medzi nákladmi na údržbu a zdrojom príjmov vznikla medzera, ktorú krajiny začínajú riešiť novým spôsobom.
Kto udáva tempo
Na Islande zrušili palivovú spotrebnú daň a nahradili ju poplatkom za najazdené kilometre. V praxi sa tak platí za použitie, nie za nákup paliva. Na podobný model sa pripravuje Nový Zéland, ktorý doteraz vyberal tzv. poplatok za používanie ciest (RUC) len od dieslov, elektromobilov a plug-in hybridov. Takéto riešenie však vytváralo paradox. Vodiči plug-in hybridov platili za kilometre a zároveň odvádzali daň v cene benzínu, ktorý tankovali. Klasické hybridy bez externého nabíjania vychádzali z porovnania najlepšie.
Po plánovanej zmene má poplatok za kilometer platiť plošne bez ohľadu na typ pohonu. Pri administrácii sa počíta s elektronickým zberom údajov a s periodickým vyúčtovaním, pričom výnosy majú plynúť priamo do údržby ciest. Pre štát ide o predvídateľnejší a stabilnejší príjem, ktorý sa nespolieha na to, čo motor spáli.
Spravodlivosť alebo nový problém?
Pri jednotnej sadzbe do 3,5 tony riskuje systém, že zrovná malé mestské autá s ťažkými SUV. Pri rovnakom nájazde vytvorí väčšie vozidlo vyššie opotrebenie a vyššiu záťaž, hoci zaplatí rovnako. Pri nastavovaní pravidiel preto zostáva kľúčové, aby sadzby zohľadnili hmotnosť, prípadne emisie pevných častíc či poškodenie povrchu. Bez takéhoto jemného delenia môže reforma vyzerať spravodlivo na papieri, no v teréne rozdávať nespravodlivé účty.
Prečítajte si tiež
Pri zavádzaní musia vlády vyriešiť aj súkromie a praktickú stránku. Pri elektronickom meraní najazdených kilometrov sa otvára otázka, aké údaje sa zbierajú a kto k nim má prístup. Pri jednoduchšom modeli s odpočtom tachometra zas rastie riziko podvodov. Optimalizácia medzi komfortom, kontrolou a citlivosťou dát preto rozhodne, či nová daň obstojí aj mimo pilotných projektov.
Pre domácnosti prinesie zmena jasnejšie plánovanie nákladov. Pri dlhých trasách zaplatí vodič viac bez ohľadu na palivo, pri krátkych mestských jazdách môže ušetriť aj majiteľ staršieho auta. Pre firmy s flotilami sa náklady presnejšie previažu na využitie – manažéri tak ľahšie uvidia, kde vozidlá opotrebúvajú cesty najviac. Bez rozumnej štruktúry sadzieb však hrozí, že účtovanie „za kilometer“ bude len iným menom pre nerovnosť.
Po islandskom štarte a novozélandskej príprave sa dá čakať, že debata dorazí aj do ďalších krajín. Pri rýchlej elektrifikácii a klesajúcej spotrebe palív budú rozpočty tlačiť na reformu. Pri správne nastavenej schéme sa náklady rozdelia podľa skutočného jazdenia, pri nevhodnom dizajne zas reforma zaťaží vodičov, ktorí nespôsobujú rovnaké opotrebenie.
