Rodinným príslušníkom či doktorom by mohol so závažnými rozhodnutím o pacientovom odpojení od prístrojov pomôcť algoritmus. Výskumníci totiž tvrdia, že lekári nie sú v analyzovaní všetkých údajov a v určení stavu pacienta v kóme tak presní, ako umelá inteligencia.
Keď je niekto v kóme, stráca všetky motorické funkcie. Často je veľmi ťažké určiť, aká je šanca, či sa človek preberie alebo nie. V dnešnej technologicky vyspelej dobe však už existuje strojové učenie. Neurológovia preto usilovne pracujú na vyvinutí zariadenia, ktoré by mohlo pomôcť zhodnotiť stav pacienta.
Algoritmus, ktorý vymysleli, je presný na 90% a použili ho už na 300 tisíc pacientov v celej Číne. Analýza zložitých druhov biologických údajov mu išla omnoho lepšie než ľuďom. „Takéto stroje robia presne to, čo ľudia. Pozerajú sa na úplne rovnaké súbory údajov ako ľudia. Robia to však miliónkrát rýchlejšie a spoľahlivejšie,“ tvrdí neurovedec Pascal Kaufmann.
[irp]
Je rozumné nechať stroje rozhodovať o tom, či bude človek žiť alebo nie?
Výskumníci si myslia, že nie. Navrhujú, že finálne rozhodnutie by mali mať vždy príbuzní. Po vypočítaní skóre umelej inteligencie, ktoré sa pacientovi udelí, je im dokonca povedané, aby sa naň maximálne nespoliehali. Podľa doktora Yang Yia by mali tieto výsledky ovplyvniť okolo 20 až 50 % ich rozhodnutia. Kaufmann s jeho slovami vrelo súhlasí. Myslí si, že počítačovému systému by sa mala klásť dôležitosť len v tom prípade, ak by určil, že pacient v kóme má šancu prebudiť sa aj po tom, čo ho lekári označili za stratený prípad.
